05.11.2016 15:35


Život na samote nie je romantika, tvrdí pesničkárka Horana

Autor: Lenka Haniková | Kurz: English section | Kategorie: News

Pesničkárka Veronika Kicková predstavila ľuďom svoje autorské piesne tento utorok v Brne. Pod pseudonymom Horana rozprávala o tradičnom spôsobe života, ktorý sa podľa jej vlastných slov už vytráca. Besedu a koncert s Horanou zorganizoval spoločensko-ekologický dvojmesačník Siedma generácia v kaviarni Tři ocásci. Vstupné bolo dobrovoľné. Horana sa so svojím cyklom besied Tradícia ako východisko predstavila aj v Prahe a Liberci.

Zmysluplné texty, tajomný úsmev, tradičné oblečenie a pokorný výraz v tvári- hovoria o nej, že je šialená intelektuálka, jej piesne však majú moc prebudiť vo vás niečo, o čom ste ani nevedeli, že v sebe máte. Autorskými pesničkami vás dostane do prírody, obklopí čistými myšlienkami a krásnymi zvukmi, ktoré sú počuteľné len v tichu. Predstaví vám paradox zmyslov. Veronika Kicková alebo Horana je umelecká rezbárka, textárka a pesničkárka. V roku 2001 napísala novelu Jánošíkov tanec, ktorá bola aj zdokumentovaná. Publikuje články o tradičnom spôsobe života v dvojmesačníku Siedma generácia. S cyklom besied Tradícia ako východisko v týchto dňoch opisuje svoj život ľuďom v českých mestách a predstavila sa aj v Brne. Na samote s rodinou žije už viac ako dvadsať rokov. Z civilizovaného sveta odišla v roku 1995 ako dvadsaťjeden ročná. Dnes má štyridsaťtri. Podľa jej slov však život na samote nie je romantika.

Ak poznáte klasika Henryho Davida Thoreaua a jeho knihu Walden z roku 1854, Horanine myšlienky a spôsob života pre vás nebudú nové. Thoreau sa rozhodol odísť na dva roky do lesa, kde žil sám a živil sa len pomocou práce svojich rúk. Svoje rozhodnutie opísal ako istý druh protestu proti životu civilizovanej spoločnosti, ktorej hodnoty sa začali prudko meniť a odlišovať od jeho vlastného úsudku.

Veronika Kicková podobne rieši konzumný spôsob života, medziľudské vzťahy, do všetkého zasahujúcu plytkosť a predovšetkým, do akej mieri sa izolujeme od prírody, do ktorej prirodzene patríme. Tieto existenčné otázky však rieši na odľahlých miestach Slovenska, v prírode, obklopená tichom, pokorou, knihami, skutočnosťou a prácou.  

Kicková mala dvadsaťjeden rokov, keď začala cítiť, že potrebuje žiť inak. Študovala na Janáčkovej akadémii múzických úmení v Brne, ale štúdium prerušila. Podľa jej vlastných slov sa jednoducho necítila vo veľkom meste dobre a stále ju to ťahalo preč od civilizovaného sveta. „Mama môj odchod neznášala dobre. Pochopila však, že je to presne to, čo potrebujem. Pre ňu to bolo o to ťažšie, že som jedináčik. Doma však moje rozhodnutie bývať na samote finančne podporili pod podmienkou, že to bude znamenať založenie rodiny a že sa vydám,“ smeje sa Kicková.

Na rozsiahlom lazníckom osídlení Zaježovej žila tri roky. Odišla tam v deväťdesiatych rokoch a bol to jej prvý kontakt s tradičným životom. Neskôr žila na samote Bugárovo a Očovských lazoch. V súčasnosti žije na samote s rodinou pri dedine Prochot. „Naozaj odľahlé miesto bolo iba Bugárovo. Je to uprostred lesov, v noci skutočná tma a na autobus sme to mali vyše hodiny,“ opisuje svoje dojmy Kicková. „V mojom prípade išlo o kombináciu osobného vývoja a výrazných impulzov. Boli to hlavne silné a opakujúce sa sny, ktoré som neskôr pretvorila do novely Jánošikov tanec. Druhým impulzom boli piesne Petra Ulrycha, hlavne album Tichý hlas,“ premýšľa Kicková nad tým, prečo sa rozhodla tráviť svoj život na samote, ďaleko od civilizácie. Podľa jej slov totiž literatúra, hudba či umenie majú veľkú moc na ľudské zmýšľanie.

Na Zaježovej už tradičný život dožíva. „Keď som tam prišla v deväťdesiatych rokoch, Zaježová boli ľudia, ktorí nezamykali domy či chodili na polia. Boli veľmi otvorení, fatálne iní a my sme chceli byť iní. Odišli sme tam dosť rýchlo po revolúcii. Boli sme teda v podstate prví, kto sa o pozostatky ich tradičného spôsobu života zaujímal. Boli to starí ľudia ale strašne vitálni. V mojich očiach boli nesmrteľní,“ spomína na svoje začiatky na samote Kicková.

Život na samote počas dlhých zimných večerov sa môže zdať ako návod na neprekonateľnú úzkosť či cestu k dokonalej izolácii od spoločnosti. Zimný čas sa však dá v odľahlých končinách využiť rovnako efektívne ako v lete. „V zime čítam veľa kníh, buď o praktických veciach do gazdovstva, o ľudovej kultúre alebo o hudbe či histórii. Minulý rok som sa vrhla na dejiny európskych krajín. Bolo to veľmi zaujímavé čítanie,“ premýšľa Kicková. Medzi jej obľúbených autorov patria Forest Carter či esejista a aktivista Gary Snyder. Rovnako rada sa však vracia aj ku klasickým dielam Vladislava Vančuru, Karla Čapka či Dobroslava Chrobáka. „V súčasnosti mám rozčítanú výbornú knihu Snenie temnoty od Starhawka“, dodáva Kicková.

Aj keď je život na samote fyzicky náročný, podľa Kickovej existuje viac pozitív ako negatív. Živiť sa rukami, všetko si vypestovať sám, dotknúť sa pozostatkov výmenného obchodu, zažiť dlhé letné večery pod hviezdami v úplnom tichu, to už človek v meste nezažije. Pre ňu je však najdôležitejší vzťah s prirodzenosťou. „Otvorím dvere domu a môj pohľad ma upokojuje. Ide hlavne o bezprostredný kontakt s krajinou, určitá miera prirodzenosti, spomalenie života. Stretávam známych a tí mi hovoria, ako to všetko strašne rýchlo beží. Alternatívny spôsob života mi však čas spomalil,“ premýšľa Kicková.

Odchodom na samotu sa však človek mentálne nezmení. Psychickým nastavením a zložitým myslením je stále tým istým človekom. „Ide o to, že si rozšíri obzory, začne inak vnímať rôzne veci ale podstata človeka ostane,“ tvrdí Horana. Veľa ľuďom dáva určitú oporu vedomie, že majú naliňajkovaný život. „Možno by im pomohlo odísť na niekoľko dní naľahko do lesa a byť tam sám len s divočinou. Konzumnému spôsobu života totiž stále vôbec nerozumiem. To čo robím, je pre mňa prirodzené. Musím použiť všetku svoju predstavivosť a empatiu, keď sa snažím pochopiť  väčšinový pohľad na svet. Aj tak sa mi to veľmi nedarí, napriek tomu, že mám v tom čudnom svete aj dosť priateľov,“ dodáva s úsmevom Kicková.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Ak poznáte klasika Henryho Davida Thoreau a jeho knihu Walden z roku 1854, Horanine myšlienky a spôsob života pre vás nebudú nové. Thoreau sa rozhodol odísť na dva roky do lesa, kde žil sám a živil sa len pomocou práce svojich rúk. Svoje rozhodnutie opísal ako istý druh protestu proti životu civilizovanej spoločnosti, ktorej hodnoty sa začali prudko meniť a odlišovať od jeho vlastného úsudku.

Klíčová slova: horana, zajezova, lazy, samota

Fotogalerie

Hodnocení příspěvku

1 | 2 | 3 | 4 | 5 (1 - nejhorší, 5 - nejlepší)

Vkladání nových komentářů skončilo.