Začiatky na Slovensku pre našu rodinu neboli vôbec ľahké, hovorí Nina Aleksič, dcéra rodičov, ktorí utiekli pred vojnou v bývalej Juhoslávii

Bratislava – Rodina dvadsaťjedenročnej študentky Niny Aleksič si počas života prešla mnohými zmenami a prekonala veľa prekážok. Ich príbeh začal manželstvom, s ktorým mala jedna strana rodiny problém a pokračoval útekom pred vojnou a novým začiatkom na pre ňu úplne neznámom Slovensku.

Kde sa vaši rodičia zoznámili?

Moja mama sa narodila v Kosove a otec je zo Srbska, kde sa aj spoznali. Otec vlastnil podiel v obchode s oblečením, v ktorom mama pracovala. Jeden druhému sa zapáčili a postupne sa do seba zaľúbili.

Bol pre vašich rodičov ich rozdielny pôvod problémom?

Ani nie tak ich pôvod, ako majetkové a osobné nezhody. Rodičia mojej mami jej vybrali úplne iného ženícha, muža z Albánska. Vyvolalo to mnoho hádok.

Ako sa ich vzťah po tomto vyvíjal?

Na chvíľu sa museli rozdeliť. V tomto čase totiž začínala v bývalej Juhoslávii vojna a rodina mojej mami utiekla spolu s ňou na Slovensko. Keď prvá vlna nepokojov utíchla, mama odišla späť do Srbska, aby si vzala môjho oca. Jej rodičia boli tak nahnevaní, že jej kvôli tomu jej otec zakázal rozprávať sa s kýmkoľvek z rodiny po dobu dvoch rokov.

Vaša mama sa vrátila do vojnovej oblasti. Aká bola vtedy situácia v Srbsku?

Rodičia sa veľa sťahovali. Chvíľu spolu žili v Srbsku, chvíľu v Kosove. Keď sa narodil môj starší brat Teodor, presťahovali sa do mesta Novi Sad v Srbsku. Vojna však bola veľmi zlá, a tak tam dlho neostali. Utiekli do Bratislavy na Slovensku, kde som sa narodila ja. Začiatky pre našu rodinu neboli vôbec ľahké. Ocitli sme sa v úplne cudzom štáte, kde sme poznali iba rodinu mojej mami, no tá sa s ňou však nerozprávala. Rodičia sa pokúšali vrátiť naspäť do Nového Sadu, no vydržali sme tam iba chvíľku, než sme sa vrátili späť na Slovensko.

Vedeli by ste mi popísať začiatky vašej rodiny v novom štáte?

Spory v rodine sa upokojili, a tak môj starý otec, mamin otec, zamestnal mojich rodičov v reštaurácii, ktorú vlastnil. Platil im ale smiešne málo. Bývali sme v pivnici pod touto reštauráciou. Okrem práce a výchovy detí sa museli rodičia naučiť nový jazyk a vybaviť pre nás všetky potrebné doklady na úradoch. Do toho všetkého tá reštaurácia skrachovala a stratili sme strechu nad hlavou.

Čo ste robili potom?

Presťahovali sme sa do bytu v Petržalke a otec odkúpil kvetinárstvo neďaleko nášho nového domova. Rodičia ho prerobili na pizzériu. Tvrdo pracovali a odkladali si všetky peniaze, ktoré sa im zvýšili. Po niekoľkých rokoch dokázali našetriť toľko, že kúpili pozemok v Rovinke (dedina za Bratislavou, pozn. red.) a postavili na ňom dom, kde sme sa presťahovali.

Ako ďalej pokračoval život vašej rodiny?

Doteraz bývame v tomto dome. Pizzérii sa darilo veľmi dobre a naďalej ju rodičia prevádzkujú. Aj keď v momentálnej situácii v rámci obmedzení. K nej začali aj s mnohými inými projektami. Ja som odišla po strednej škole študovať do Holandska, kde aj žijem väčšinu roka. Teodor naďalej býva s rodičmi a študuje, aby raz mohol prevziať rodinný podnik. Raz za čas chodíme aj naspäť do Srbska za rodinou môjho otca. A hádky a spory v maminej rodine sú už viac menej zažehnané. Považujem našu rodinu za veľmi šťastnú kvôli tomu, ako sa dokázala vyhrabať z úplného dna nahor k nášmu terajšiemu životu.