05.11.2019 21:20


Uverili sme, že je lepšie zveriť svojich umierajúcich inštitúciám, hovorí Kateřina Černá Grofová

Autor: Alžbeta Kyselicová | Kurz: Online Stisk | Kategorie: Publicistika

Tému smrti častokrát odsúvame a považujeme ju za niečo abstraktné a vzdialené. Pri stretnutí s umierajúcimi si nevieme dať rady. Rozhovory o vážnych veciach odkladáme na neskôr, kedy už nemusíme stihnúť dokomunikovať dôležité veci, hovorí Kateřina Černá Grofová, ktorá sa venuje sprevádzaniu umierajúcich a ich príbuzných. 

Kateřina Č. Grofová sa venuje umierajúcim a pomáha blízkym vyrovnať sa s ich smrťou. Foto: archív K. Černej Grofovej

Akú úlohu v spoločnosti má vaše povolanie? Navštevujete veľa rodín?

Veľa ľudí má skreslenú predstavu o mojej práci. Aj ja som si pôvodne myslela, že budem navštevovať veľa rodín a sprevádzať umierajúcich. Táto rola ale nemá v našej spoločnosti ešte svoje miesto, takže som upustila od svojej počiatočnej vízie. Pochopila som, že to nemôžem tlačiť ja, ale potrebujem načúvať tomu, čo teraz ľudia skutočne potrebujú. Všimla som si, že sa najviac na mňa obracajú tí, ktorým niekto umiera, alebo ktorým už niekto blízky zomrel a majú okolo toho otázky a potrebujú ich prebrať s niekým nezávislým. Tým je moje miesto pre nich jedinečné, keďže nie som predstaviteľka žiadnej inštitúcie, alebo cirkvi a som pre nich neutrálna.

Prídu klienti za vami len raz, alebo chodia viackrát

Niektorí prídu viackrát a viacerí prídu len raz, lebo sa potrebujú poradiť. Môj zámer je, aby na mne nezáviseli. Aby sa rozpomenuli na svoje základné ľudské kompetencie. Chcem ich podporiť v tom, že o téme smrti uvažujú správne, že môžu dôverovať svojej intuícii. Ľudia, ktorí za mnou prídu majú jedinečný spôsob ako sú s touto témou v kontakte, majú úžasný jazyk, ktorým to dokážu vyjadriť a potrebujú niekoho, kto ich uistí, že to vnímajú v poriadku. Takže sa s klientmi stretnem častokrát len raz. Na začiatku som si myslela, že to nebude veľmi užitočné, lebo po jednom stretnutí sa vám väčšinou nepodarí získať spätnú väzbu. Postupom času som zistila, že nemôžem byť upnutá na spätnú väzbu a verím, že som urobila najlepšie čo som mohla. Keď niekedy spätnú väzbu dostanem, potvrdzuje mi to, že idem dobrým smerom. Zároveň sa z každého stretnutia veľa naučím.

Požiada o vaše sprevádzanie samotný umierajúci alebo jeho rodina?

Väčšinou ma kontaktuje niekto z rodiny umierajúceho, menej často sa na mňa obráti samotný umierajúci.

Sú ľudia, ktorí chcú radšej zomrieť inde ako doma?

Je skreslená predstava, že väčšina ľudí chce zomrieť doma a dôvody môžu byť rôzne. Môže sa stať, že ten človek nechce byť na ťarchu. Radšej chce byť v nemocnici, kde sa oňho budú starať cudzí ľudia a bude to preňho prijateľnejšie. Toto je niečo, čo sa dá dobre komunikovať - môžeme príbuzného uistiť, že nemáme problém sa oňho postarať a dať mu najavo, že sa ho neštítime. Nie sme veľmi zvyknutí sa navzájom dotýkať a starať sa o seba. Môže byť potom pre nás ťažké, keď zrazu niekto z našich príbuzných ochorie a musíme mať s ním fyzický kontakt a starať sa aj o jeho osobnú hygienu. Menej častý fyzický kontakt teda môže byť príčinou toho, prečo človek nechce zomrieť doma, ale dôležitá je komunikácia. Iným dôvodom môžu byť vzťahy s najbližšími. Niekedy sa stretávam s tým, že umierajúci vie, že by nebol zo strany najbližších rešpektovaný jeho osobný priestor, ktorý v procese potrebuje, a preto nechce stráviť zostávajúci čas doma.

Je dôležité aby blízki prešli nejakým rituálom rozlúčenia?

Dobrý spôsob, ako sa s človekom rozlúčiť, je to, že sa zíde celá rodina,  prípadne aj priatelia a každý sa podieľa na rozlúčke so zosnulým. Sú ľudia, ktorí radšej robia praktické veci ako chystanie kvetín, niektorí zas radi napíšu reč. Obvykle sa deje, že je starostlivosť na jednom alebo dvoch ľuďoch a keď dôjde k úmrtiu, tak je opäť všetko na nich. To je tiež jeden z dôvodov, prečo ľudia častokrát siahajú po zozname ponúk pohrebných spoločností, pretože v tej chvíli je to na jedného človeka priveľa a radšej si vyberie niečo z katalógu a už to nerieši. To, že sa každý blízky zapojí nejakou malou časťou, vytvorí krásny celok a rituál rozlúčenia, ktorým všetci spoločne prejdú a môžu tak naozaj prežiť proces rozlúčky. Obrad by mal byť vyvrcholením rozlúčenia. Nemalo by to byť tak, že sa nič nedeje a zrazu sa ocitneme na obrade.

Ako sa pozostalí najlepšie vyrovnajú so smrťou blízkeho?

Určite je dôležité, aby si príbuzní našli čas a neutekali pred umierajúcim ešte kým je nažive. Je dôležité pre obe strany, aby sa mohli blízki podieľať na starostlivosti oňho, pretože tak vzniká priestor a čas na to, aby si mohli vyrozprávať veci. Počítať s tým, že za umierajúcim prídeme na polhodinu za týždeň a za tú krátku dobu sa vyriešia všetky dôležité záležitosti je skreslená predstava. Môže sa to síce stať, ale myslím, že je dôležité jednoducho byť blízko. Dobrý kontakt s umierajúcim aj so smrťou podporí trúchlenie a vyrovnanie sa s tým, že človek zomrel.

Spomínali ste trúchlenie. Ako správne trúchliť?

Zo psychologického hľadiska by nás zdravé trúchlenie nemalo vyradiť zo spoločenského života. Keď nám niekto zomrie náhle, tak je náš systém v šoku a trvá, kým človek začne trúchliť a  poriadne si uvedomí, že ten druhý tu nie je. Iné je keď už pol roka vieme, že náš blízky zomiera a postupne sa na to pripravujeme. Myslím si, že ako je rodičovská dovolenka alebo dovolenka, keď ste chorí, bolo by veľmi podporujúce mať aj dovolenku na týždeň v prípade úmrtia blízkeho. Veľa ľudí ide po úmrtí blízkej osoby do práce a preskočí tú najintenzívnejšiu časť. Pozostalí potrebujú čas a priestor na to, aby sa zosypali a poskladali znovu.

Čo sa stane, keď preskočíme fázu trúchlenia?

Tomu sa hovorí odložené trúchlenie. Odložíme ho na nejaké miesto v sebe a niekedy sa stane, že to žije svojim vlastným životom a potom nám zrazu toho človeka niečo pripomenie a začneme plakať. Nemusíme si ani uvedomiť, že to s tým súvisí. Je možné, že vtedy sme na trúchlenie nemali kapacitu. Po rokoch sa tá téma môže vrátiť v plnej sile a povie si o pozornosť, ale dôverujem tomu, že sa to stáva v tej správnej chvíli, keď už máme na to čas a kapacitu. Je to podobný proces ako keď je človek unavený a necíti sa dobre, ale potrebuje fungovať, napríklad má skúšky, alebo musí byť v práci, a potom keď má zrazu voľno sa mu rozbehne chrípka, lebo telo vie, že na to má časopriestor. Podobne je to s trúchlením. Pokiaľ si budeme trúchlenie odsúvať nejakou aktivitou, nedovolíme tej téme otvoriť sa v nás, potom keď nastane pokojnejšie obdobie, môže tá téma zrazu vyjsť na povrch, lebo vie, že má príležitosť.

Sú niektoré frázy, ktoré hovoríme ťažko chorým ľuďom, nevhodné?

Napríklad fráza: „to bude dobré.“ Keď už chceme niečo sľúbiť, tak to, že urobíme čo môžeme, ale nesľubujme nesplniteľné veci. Môžeme dať tomu druhému najavo, že tam budeme, že budeme pri ňom alebo nej. Musíme nájsť správne a pravdivé slová, aby sme ho nepresviedčali o niečom čo nenastane, lebo potom nám neuverí ani nos medzi očami.

Odsúvame dnes tému smrti do úzadia?

Mám pocit, že v niečom ju odsúvame možno viac než predtým. Na druhej strane za mnou chodí špecifická vzorka spoločnosti. Keď za mnou niekto príde už sa tej téme nevyhýba, práve naopak, už z nejakého dôvodu do toho dozrel. Ale napríklad, keď som bola minulý rok pozvaná hovoriť o smrti pre skupinu ľudí v rámci jednej veľkej spoločnosti, môj príspevok sa musel nazvať inak. Bol nazvaný „náročné životné situácie,” aj keď sa tam hovorilo o smrti a o konečnosti.

Prečo sa o tejto téme bežne nerozprávame?

Môj dojem je taký, že priemyselná revolúcia a vedecký pokrok, ktorý sa udial za posledných sto rokov a tým ako šla veda a technika rýchlo dopredu, sme my  ľudia odovzdali niektoré svoje základné ľudské kompetencie spoľahlivým strojom a na efektivitu zameraným inštitúciám. Uverili sme, že je lepšie zveriť svojich umierajúcich inštitúciám ako sú nemocnice alebo liečebne dlhodobo chorých, pretože veríme, že tam bude o nich lepšie postarané. Tak sa stalo, že sa smrť takmer úplne vytratila zo života rodín a spoločnosti. Mám pocit, že pre moju generáciu a generáciu, ktorá prišla po mne, sa stala smrť úplne abstraktným pojmom. Niečím, čo bežne nevidíme, nezažívame. Vidíme ju síce vo filmoch a správach, ale osobne sa nás nedotýka. Tým, že jej nie sme telesne blízko nám nedochádza, že sa skutočne deje, a čo znamená.  Že sa týka každého z nás.

Čo by pomohlo tento pohľad zmeniť?

Zvykli sme si na rýchle a efektívne postupy a najradšej by sme si zaplatili jeden workshop a boli so smrťou zmierení, ale tak to nefunguje. Niekto si počká kým ho nedonútia okolnosti, ja som to mala rovnako. Až po tom, čo som zažila kontakt so smrťou blízkeho človeka, vo mne odštartovalo uvedomenie si faktu, že ľudia umierajú. Otvárať sa vzťahu so smrťou môže mať veľa rovín, patrí medzi nich aj praktická. Pomôže nám napríklad mať človeka, ktorý vie, čo si budeme priať, keď bude smrť blízko. Či chceme bojovať až do konca, keď budeme na prístrojoch, alebo byť odpojení. Ako chceme, aby bolo naložené s našim telom, osobným majetkom a podobne. Či si prajeme byť spopolnení, alebo uložení do zeme. Myslíme si, že máme veľa času tieto veci riešiť, ale častokrát sa stane, že si uvedomíme dôležitosť týchto záležitostí až keď nám umrie niekto blízky a zistíme ako málo vieme o tom čo si želal.


Klíčová slova: sprevádzanie umierajúcich, vyrovnanie sa so smrťou

Fotogalerie

Hodnocení příspěvku

1 | 2 | 3 | 4 | 5 (1 - nejhorší, 5 - nejlepší)

Nový komentář