Som národný hokejový zradca. A celkom si to užívam!

S mojím dátumom narodenia som sa zrejme sekla o pár rokov. Vzhľadom na môj česko-slovenský pôvod by mi život v Česko-Slovensku v  období hokejových majstrovstiev ušetril celkom dosť nervov. A vysvetľovania. Napriek tomu, že som to už na nos zavesila takmer každému, áno, skutočne, ja – Slovenka - usilovne pri Majstrovstvách sveta v hokeji fandím českému tímu. A rovnako tak slovenskému. Povzbudzujem, teším sa z výhier a smútim z prehier oboch tímov rovnako.

Občas sa ale cítim ako vyvrheľ. Počas majstrovstiev enormne narastá počet vlastencov. Tí si vešajú vlajočky na autá, rezervujú si časy zápasov „našich chlapcov“, a zanietene oslavujú ich víťazstvá. V tomto momente sa niekedy strácam. Najmä pri „našich chlapcoch“. Ak poviem „naši chlapci“ o Slovákoch, väčšine ľudí, ktorí vedia o mojej hokejovej fanúšikovskej rozpoltenosti, vynechá srdce jeden úder. „Ako si to môže dovoliť povedať? Veď zajtra bude rovnako oduševnene fandiť Čechom!,“ pomyslia si mnohí. Keď použijem slovko „naši“ pri zmienke o českom hokejovom tíme, zasa je oheň na streche. „Veď je to Slovenka, tak ako si môže dovoliť povedať naši?,“ vyvstane otázka u českých fanúšikov.

Lenže čo mám robiť? Srdcu nerozkážeš, aspoň tak sa hovorí. Moji starí rodičia – Česi – my vliali do srdca lásku k Česku, a moji druhí starí rodičia zasa lásku k Slovensku. A rodičia podporovali obe lásky rovnako. A tak drancujem nervy vlasteneckých fanúšikov, a povzbudzujem dva tímy. Trpezlivo vysvetľujem svojmu okoliu, ako sa vec má. A pokorne dúfam, že ma za to, v duchu hesla „kto nie je s nami, je proti nám“, niekedy nepostihne nejaká... nehoda.

Lenže, keď sa to tak vezme, vlastne si svoju pozíciu česko-slovenského fanúšika celkom užívam. Veď ak jeden z „mojich“ tímov vypadne, a jeho fanúšikovia sú až do konca majstrovstiev ponorení v smútku, ja stále môžem fandiť tomu druhému. A ako dobre sa mám pri zápasoch Česi verzus Slováci! Všetci z toho majú nervy, len ja som šťastná. Veď nezáleží na tom, kto dá gól. Vždy ho dá „môj“ tím. Nezáleží, kto vyhrá, vždy vyhrá ten, ktorému držím palce. A po zápase nájdem spoločnú reč rovnako so svojimi slovenskými aj českými kamarátmi. Lebo cítim rovnako ako oni.

Tlačím puk očami do súperovej bránky ako na zápase slovenského tímu, tak českého. Pre niektorých som možno „národný hokejový zradca“, ale pre mňa je to srdcová záležitosť. Rovnako radostne skáčem pri góle slovenského tímu, ako českého. V tomto období hokejového sviatku nadšene volám: „Chlapci do toho! Slovenskooooo!“. A tiež „Kluci do toho! Českoooooo!“. Moje hlasivky sú síce preťažené, ale ja som spokojná. Slovensko-česká fanúšička.