18.11.2017 22:50


Revolúcia nemôže skončiť, kým sa všetko nenapraví, hovoria banskobystrickí účastníci Nežnej revolúcie

Autor: Vanesa Čierna | Kurz: Online Stisk | Kategorie: Zpravodajství

V piatok 17. novembra sme si  v Česku a na Slovensku pripomenuli nenásilné demonštrácie vysokoškolských študentov. Obe krajiny v tento deň slávia štátny sviatok, ktorý odkazuje na zmenu komunistického režimu a s tým spojenú slobodu. V Banskej Bystrici sa spomínalo s priamymi účastníkmi a členmi Verejnosti proti násiliu na udalosti Nežnej revolúcie a na dianie po nej.

Banská Bystrica - Dvadsiate ôsme výročie Nežnej revolúcie si občania Slovenska a Česka pripomenuli rôznymi formami vo viacerých mestách. Nespokojnosť občanov s vtedajším režimom vyústila v jeho zmenu na demokraciu. V Banskej Bystrici na udalosti revolúcie spomínali jej priamy účastníci Igor Pohle, Milan Lichý, Pavol Katreniak a Ivan Bača. Títo ľudia pomáhali na začiatku revolúcie presviedčať iných, aby sa nebáli a protestovali proti Komunistickej strane. Diskusia s názvom Nežná & bystrická ukázala, že revolúcia nebola len v Prahe a Bratislave. 

Nežná & bystrická

Rok 1989 je významný najmä vďaka odvahe obyvateľov postaviť sa proti komunizmu. To, že režim postupne slabne, nebolo od začiatku jasné. Množstvo informácii o okolitých štátoch, či možnosť veriť iným boli na nízkej úrovni. Správy zo Západu sa šírili napríklad rozhlasovými stanicami, akými boli napríklad Slobodná Európa alebo Hlas Ameriky. Rozhlas sa však režim snažil umlčať rôznymi rušičkami. „Na začiatku roku 1989 som stretol v Banskej Bystrici jedného politického väzňa z Jáchymova, ktorý mi povedal, že režim puká. Vtedy som si pomyslel, že zhnijú jeho kosti, aj moje a komunizmus tu ešte stále bude. Na jednej strane tu boli náznaky zmeny ale neveril som tomu,“ povedal Pavol Katreniak, ktorý od mala počúval s mamou rušené rádio.

Práve z rádia prišli aj prvé informácie o demonštrácii v Prahe. Na Námestie SNP v Banskej Bystrici vtedy prišlo len niekoľko ľudí, no aj to niečo znamenalo. Keďže akcie začali cez víkend, množstvo študentov bolo práve v tom čase doma. Cez týždeň sa začali angažovať aj oni a večer sa na námestí stretávali ľudia. Na Pedagogickej fakulte Univerzity Mateja Bela sa konali diskusie, ktorých sa zúčastňovali nielen študenti rôznych fakúlt, ale aj nespokojní občania. Z nich sa neskôr stala organizácia, ktorá stála za demonštráciami v meste. 

Revolúcia vyžadovala plné nasadenie. „V tom čase som pracoval ako novinár pre Roľnícke noviny. Keďže sa v novembri hodnotilo víno, za peniaze Ústredného výboru som cestoval a rozprával o potrebne zmeny. Rodina ma videla raz za týždeň, aj to len vtedy, keď som si prišiel po niečo čisté a najesť sa,“ povedal Ivan Bača.

Najmladším zo skupiny bol Igor Pohle, len dvadsaťštyri ročný robotník. Z práce odišiel úplne. „Štyri mesiace ma živila svokra. Vravel som jej, že musím ísť späť do práce, pretože sme museli z niečoho žiť. Ona povedala, že mám naďalej robiť to, čo robím,“ dodal Pohle. Vďaka tomu mohol vo fabrikách a školách presviedčať ľudí, aby sa nebáli a pridali sa.

Organizácia, ktorá sa v Banskej Bystrici sformovala, sa hlásila k Občianskemu fóru. Komunikácia s Prahou bola jednoduchšia, ako neskôr s Bratislavou, a Banskej Bystrici pomohla napríklad aj kopírkou na rozmnožovanie letákov. Po vzniku Verejnosti proti násiliu v hlavnom meste sa začala banskobystrická organizácia prechodne nazývať Občianske fórum verejnosti proti násiliu. „Cítil som to ako prvý rozkol. Išli sme spolu proti komunizmu a zrazu hovorila Bratislava inak ako Praha,“ komentoval vývoj Pavol Katreniak. 

Organizácia dostala od Okresného výboru auto a priestory na Národnej ulici plné mikrofónov Štátnej bezpečnosti. Financovanie organizácie záviselo od dobrovoľných príspevkov. „Mal som na starosti peniaze, ktoré sme dostávali. Bývalý starší letec v Anglicku k nám raz prišiel a dal nám so slzami v očiach tisíc korún. Od komunistov dostal pôvodne trest smrti, potom doživotie a po 25 rokoch ho prepustili. Na druhý deň prišiel zas s ďalšou tisíckou a tretí deň tiež. Nedalo mi to a povedal som mu, že nemôže mať toľko peňazí. Ukľudnil ma a povedal, že nie sú od neho. Tie prvé boli jeho, ale ostatné mu dali kamaráti, ktorí boli rovnako väznení. Nemohli chodiť a preto dali peniaze jemu, aby ich zaniesol,“ spomínal Igor Pohle. 

Vrchol demonštrácii bol generálny štrajk na Námestí SNP, ktorý prebehol 27. novembra. Odhaduje sa, že na námestí bolo minimálne päťdesiattisíc ľudí. „Na námestí bola veľká sila. Prišli študenti z fakúlt ale aj ľudia z okolitých dedín. Podobná akcia sa potom uskutočnila 9. decembra, keď sme spravili živú reťaz z Banskej Bystrice do Zvolena,“ spomínal Milan Lichý. 

Skončila sa už revolúcia? Pre Pavla Katreniaka skončila revolúcia voľbami v roku 1992, keď vyhral Vladimír Mečiar. „Nástup Mečiara a jeho postojov, pošliapavania zákonov, považujem za národnú katastrofu. Prajem si, aby nebola korupcia,“ dodal.

Podľa účastníkov Nežnej revolúcie je dôležité angažovať sa. „Revolúcia nemôže skončiť, kým sa to všetko nenapraví. Svedectvom je aj protikorupčná petícia študentov, že treba bojovať. Nebojte sa, pár faciek znesie každý, musí sa to zmeniť,“ podporil študentov Ivan Bača. K banskobystrickej Verejnosti proti násiliu sa hlási viac ľudí, ako ich bolo v roku 1989. „Dnes má odvahu každý,“ vysvetlil Bača to, že v súčasnosti sa k neexistujúcej Verejnosti proti násiliu prihlásilo viac ľudí, než ich v skutočnosti bolo. 

Klíčová slova: Nežná revolúcia, Banská Bystrica, 1989

Fotogalerie

Hodnocení příspěvku

1 | 2 | 3 | 4 | 5 (1 - nejhorší, 5 - nejlepší)

Vkladání nových komentářů skončilo.