17.05.2015 21:30


Reportáž: Cestovala som ruským vlakom

Autor: Pokrievková Zuzana | Kurz: Stisk | Kategorie: Publicistika

O cestovaní ruskými vlakmi koluje v Európe viacero legiend. Na Sibíri, kde sú od seba mestá vzdialené častokrát stovky kilometrov patrí vlak k najčastejším a najlacnejším spôsobom dopravy. Preto tam iné ako lôžkové vlaky nenájdete a to, čo je pre Rusov cestovná rutina, je pre Európana dobrodružstvom. 

Je takmer polnoc a ja na železničnej stanici v Nižněvartovsku na západnej Sibíri nastupujem do vlaku. Každý vozeň má svojho sprievodcu, ktorý stojí pred vlakom, kontroluje cestovný lístok a počas jazdy má na starosti celý vagón. Ten náš sa milo usmieva a zvedavo si prezerá zahraničný pas, zatiaľ čo ja v silnom vetre netrpezlivo prešľapujem na mieste. Sneh sa síce už pred dvoma týždňami roztopil, no najmä v noci klesne teplota pod nulu a mne začína byť poriadne zima. Prekvapí ma, ako teplo je vo vnútri vlaku, no hneď za tým prichádza najväčší šok – vo vlaku nevidím kupé s lôžkami, ako to býva u nás, ale iba lôžka, medzi ktorými v strede vedie úzka ulička.Vo vagónoch vedie v strede úzka ulička. Foto: Zuzana Pokrievková

Prisadneme si k staršiemu pánovi a mamičke s asi štvorročným dieťaťom a v trápnom tichu čakáme, kým si ľudia okolo nás ustelú svoje miesto na spanie. Vo vozni je naozaj veľa ľudí, väčšina už oddychuje na svojich lôžkach či unavene čaká na sprievodcu. Po desiatich minútach aj my dostávame čisté obliečky a môžeme si pripraviť miesto na spanie. Niektorí cestujúci strávia v tomto vlaku aj niekoľko dní  a možno aj preto sú teraz takmer všetci ticho. Keď sa uvoľní priestor v uličke, nechávame svoje veci v úložnom priestore pod jedným zo spodných ležadiel a ideme k sprievodcovi kúpiť si čaj. Dá nám ozdobné poháre a horúcu vodu si načapujeme z veľkého barelu.  Práve keď prechádzame uličkou, idú k nám oproti dvaja opití mladí muži, pravdepodobne Kaukazci. Jeden z nich má rozbité čelo a sú takí opití, že sa nevládzu držať na nohách. Nechcem ani len pomyslieť na to, aké by to bolo, keby mali miesto blízko pri nás. Sprievodca na nich nijak nereaguje a ja som trocha zaskočená, prečo ich z vlaku nevyhodí. „Nerobia nič zlé, aspoň zatiaľ. Horšie by to bolo, keby začali vyvádzať. Ale čo by s nimi sprievodca mal potom urobiť? Sme uprostred ničoho, mestá sú tu na Sibíri od seba vzdialené stovky kilometrov, nemá ich kde vysadiť," vysvetľuje môj ruský spoločník na ceste. Dopijeme čaj a pomaly sa uložíme na spánok.  Už odkedy sme nastúpili do vlaku, snažím sa čo najviac fotiť, ale ľudia sa na mňa neprívetivo pozerajú a preto fotoaparát často radšej odložím. Nerozumiem, ako dokážu všetci tak jednoducho zaspať – neprešla ani hodina odkedy sme vyrazili a už sa v celom vozni ozýva hlasné chrápanie aspoň dvadsiatich ľudí. Ani na pár sekúnd nenastane ticho a tak mi neostáva nič iné než len bdelo pozerať z okna.

Svitať začína už o pol štvrtej ráno, pretože sa tu noci  postupne skracujú. Krajina za oknom sa takmer nemení. Namiesto ihličnatých stromov vidím iba brezové lesy a keď vlak vyjde z lesa, krajina za oknom ostáva ponurá – vidím hnedú prašnú zem, ktorá bola len donedávna pokrytá snehom a sem tam polo zamrznuté jazerá. Tá rovina v diaľke sa zdá nekonečná a fascinujúca zároveň. Okolo šiestej hodiny ráno začne byť vo vlaku rušno, ľudia si rozbaľujú zabalené raňajky, najčastejšie instantné nudle, a pijú čaj. Pred dverami do záchoda je vždy rad ľudí, vlak je totiž polhodinu pred a polhodinu za každým mestom v takzvanej ochrannej zóne a preto ostávajú dvere zamknuté. Keď ich sprievodca konečne otvorí, treba si počkať aj dobrých dvadsať minút, kým sa tam človek dostane. Som celkom prekvapená, aké je všetko čisté. Môj ruský spoločník ma však aj tentokrát vyvedie z omylu. „Sme tu len niekoľko hodín. Ľudia tu väčšinou cestujú niekoľko dní.  Po dvoch dňoch je to tu cítiť potom, a keď si prejdeš prstom po čele, ostane ti na ňom čierna šmuha. V lete je tu neznesiteľná horúčava," vysvetlil mi môj ruský spoločník.

V malom mestečku Pyt-Yakh spolu s mnohými ľuďmi vystupujeme. Prestupujú na iné vlaky, ktoré čakajú v stanici, či na tzv. maršrutky, ktoré sú vlastne dodávky podobné taxíkom. V nich čakajú cestujúci niekedy aj hodiny, kým sa všetky miesta neobsadia, aby konečne mohli vyraziť.  

Klíčová slova: vlak, Rusko, Sibír

Fotogalerie

Hodnocení příspěvku

1 | 2 | 3 | 4 | 5 (1 - nejhorší, 5 - nejlepší)

Vkladání nových komentářů skončilo.