04.05.2015 10:52


Prešla takmer osemsto kilometrov. Dúfala, že ju cesta zmení

Autor: Balgová Ivana | Kurz: Stisk | Kategorie: Publicistika

Sama seba označuje Dominka Miškeje za domaseda. Veď aj nápad vydať sa na Svätojakubskú púť dostala pri sledovaní filmu. „Jeden večer priniesol priateľ film o putovaní muža, ktorému zomrel syn, do Santiaga de Compostela. Z myšlienky cestovať na vlastnú päsť len s batohom sme boli unesení,“ začína svoje rozprávanie Dominika.

Brno - Napriek prvotnému nadšeniu dvadsaťdvaročná pôrodná asistentka nDominika Miškeje pred katedrálou na konci svojej púte. Foto: archív Dominiky Miškejeeverila, že sa na cestu s priateľom Miroslavom vydajú. „Keď sa Miro pre niečo nadchne, nepustí ho to. Dookola o tom rozprával, ale ja som stále pochybovala. Škola, práca, rodina, všade som videla prekážky,“ približuje Dominika. Nadšenie Dominikinho priateľa nezdieľali ani jej rodičia. „Pýtali sa ma, či som normálna a prečo vymýšľam hlúposti. Dokonca mi navrhli, že mi zaplatia dovolenku v Tatrách, keď túžim po prechádzke,“ usmieva sa. „Všetci o nás pochybovali a vraveli nám, že sa vrátime už po týždni. Okolie nás od cesty odhováralo, a to sa nakoniec stalo dôvodom, prečo sme sa rozhodli ísť,“ spomína Dominika.

Na cestu dlhú 770 kilometrov sa vydali zo francúzskeho mesta St Jean Pied de Port. Prechod cez Pyreneje hneď na začiatku cesty bol pre Dominiku veľkou skúškou. Po dvadsiatich piatich kilometroch chôdze hodila batoh na zem so slovami, že to nenávidí a chce sa vrátiť domov. „Miro mi zapchal ústa sladkosťami a kráčali sme ďalej. Po čase som sa drsnému režimu prispôsobila,“ popisuje. Každý deň na púti sa začínal vstávaním o piatej ráno. Program bol vždy takmer rovnaký: prejsť pešo dvadsať až tridsať kilometrov, nájsť si ubytovanie, oprať si oblečenie, osprchovať sa, prezrieť si mesto a ísť spať o desiatej  večer. Za najťažšie chvíle Dominika považuje prechod Španielskom cez vysoké horúčavy. Keď bola na pokraji síl, pomáhal jej Miro. „Išiel popredu, aby sa nám ušlo dobré ubytovanie. Potom sa ku mne vrátil s pomarančom, zobral mi batoh a pochválil ma. Celú dobu mi bol veľkou psychickou oporou,“ vďačne spomína Dominika.

Dominika Miškeje

Do cieľa cesty, jedného z najvýznamnejších pútnických ciest v Európe, dorazili po tridsiatich troch dňoch.  Pohľad na katedrálu v Santiagu de Compostela považuje Dominika za najsilnejší zážitok celého putovania. „Kráčala som cez mesto a uvidela som ostatných pútnikov, ako sa tešili a objímali. Nechápala som, prečo to robia. Nikde som katedrálu nevidela. Potom mi Miro povedal, aby som sa pozrela za seba. Zbadala som ju a v tej chvíli som padla na kolená,“ hovorí. Nasledovali telefonáty domov, plač, ale aj pocit hrdosti. „Hlavou mi prebehlo celých tridsaťtri dní. Bola som na seba pyšná, že som to dokázala, a užívala som si víťazstvo. Nedá sa to opísať slovami,“ vysvetľuje Dominika. V pamäti jej utkvel aj návrat domov. Rodina a priatelia ju vítali, gratulovali jej a tešili sa, že je doma. „Všetci cestovatelia, čo putujú sami, musia byť veľmi smutní. Podeliť sa o radosť z dosiahnutého úspechu je najkrajší zážitok,“ približuje.

Pred cestou dúfala, že ju putovanie zmení. Po roku priznáva, že zmena bola len krátkodobá. „Krátko po návrate som bola plná entuziazmu, cítila som sa veľmi pokorne, nerozčuľovala som sa nad drobnosťami. Aj keď som teraz tam, kde som bola predtým, predsa len som si niečo z cesty odniesla. Mám úplne jasno v tom, aký život chcem prežiť,“ hodnotí cestu.

Klíčová slova: cesta, Európa, pútnik, Santiago de Compostela

Fotogalerie

Hodnocení příspěvku

1 | 2 | 3 | 4 | 5 (1 - nejhorší, 5 - nejlepší)

Vkladání nových komentářů skončilo.