22.03.2015 09:31


O tom, prečo my Slováci nejazdíme často domov

Autor: Pokrievková Zuzana | Kurz: Stisk | Kategorie: Publicistika

Odchod žltého autobusu z pred hotela Grand na Slovensko pripomína každý týždeň menšie sťahovanie národov. Na to, že cestujúcich čaká noc strávená v autobuse, sa tvária až príliš nadšene.  Cestovať domov viac než šesť hodín je únavné a finančne náročné, a preto nečudo, že nie všetci Slováci, najmä tí z východného Slovenska, nejazdia domov často. A ja nie som žiadnou výnimkou.

Zuzana Pokrievková. Foto: Klára Galová

Po troch rokoch poznám prácu stewardky v autobuse tak dobre, ako by som ňou bola ja sama. Pohodlne sa usadím na sedadlo, zavriem oči a už sa to blíži. „Můžu nabídnout sluchátka? počujem blížiaci sa, väčšinou ženský hlas, a v mojej hlave sa rozozvučí  ozvena. Autobus zaplní šušťanie sáčkov. Kedysi som si vždy zobrala něco ke čtení a aj něco teplého, dnes však pri zvuku nápojového automatu prevraciam očami a netrpezlivo čakám na „něco na vyhození.“ Potom totiž prestane praskanie plastových kelímkov a aj sama stewardka sa konečne usadí. No ja už napoly spím. Túto superschnopnosť nemá na svete mnoho ľudí a ja akýmsi zázrakom patrím k vyvoleným.  Dokážem prespať aj niekoľkohodinovú cestu autobusom. Občas síce v ostrej zákrute vypadnem do uličky, lebo sa zabudnem pripútať, alebo svojimi dlhými nohami nechtiac potkýnam stewardku, ale inak bývam celkom poslušná. No keď mi v noci zasvieti policajt baterkou do tváre, nie je mi veľmi do smiechu. Pri jednej takéto kontrole sme raz všetci museli čakať pred autobusom a keď sme sa po polhodine mohli vrátiť späť dnu, boli sme takí zasnežení, že sme nevedeli, či sa máme smiať či plakať.

Keď mám šťastie na spolu sediaceho, neurazí sa, keď si uprostred spánku nevedomky uložím hlavu na jeho rameno, a ani sa nechce celú cestu rozprávať. Najviac na svete však zbožňujem tých, ktorí vystúpia hneď na prvej zastávke v Trenčíne, a ja mám celú dvojsedačku pre seba – v takýchto víťazoslávnych chvíľach mám chuť vyskočiť zo sedadla a od samej radosti ich na rozlúčku poriadne vystískať. Keď však šťastie nemám, môže sa stať, že ani najväčšia hlasitosť v mojich slúchadlách neprehluší niekoho chrápanie. Stačí, že chodí každú polhodinu na záchod, a je po spánku. Ani zaspávať v cigaretovom opare po každom zastavení autobusu nie je žiadna sláva. No aj keď sú všetky podmienky na spánok ideálne a ja v duchu ďakujem lenivej stewardke, keď každú polhodinu neprechádza zbytočne uličkou, stáva sa, že sa tesne pred koncom cesty prebudím. Vtedy sa s boľavým krkom ticho pozerám von z okna do tmavej noci a spolu s ostatnými bdelými spolucestujúcim ticho počítam minúty do konca. 

Po viac než šiestich hodinách vystupujem z autobusu dolámaná, unavená a častokrát poriadne otrávená. No keď ešte v tú noc odomykám vchodové dvere do domu, vravím si, že to stálo za to – veď predsa som po dlhej dobe znovu doma. 

Klíčová slova: slovensko, cesta, autobus, študent

Fotogalerie

Hodnocení příspěvku

1 | 2 | 3 | 4 | 5 (1 - nejhorší, 5 - nejlepší)

Vkladání nových komentářů skončilo.