02.04.2018 17:40


Nikdy som si nemyslel, že sa mi podarí zamestnať

Autor: Veronika Verešová | Kurz: Online Stisk | Kategorie: Publicistika

Ján Hudec, muž na invalidnom vozíku, si nikdy v živote nemyslel, že sa mu s jeho zdravotným stavom podarí zamestnať. Vďaka sociálnemu podnikaniu, ktoré rozbehla nezisková organizácia Áno pre život, sa jeho sen stal skutočnosťou. Momentálne v kaviarni pracuje ako informátor obchodu a služieb už päť rokov. 

Rajecké Teplice - Ján Hudec je mladý muž, ktorý avšak kvôli priduseniu počas pôrodu zostal do konca života pripútaný na invalidný vozík. Trpí detskou mozgovou obrnou. Fyzický je obmedzený, avšak po psychickej stránke je veľmi schopný. Preto vždy túžil pracovať a byť plnohodnotným členom spoločnosti.

Po strednej škole zostal doma skoro jeden celý rok. Keďže je imobilný, bolo preňho nereálne uplatniť sa na bežnom trhu práce. „Zamestnávanie telesne postihnutých je na Slovensku ešte stále v plienkach. Robia to len nadšenci a neziskové organizácie, ktoré sú presvedčené o prínose aj takých ľudí, ako som ja. Či už je to prínos pre nás samých alebo pre spoločnosť,“ konštatuje situáciu na Slovensku. Nevzdával sa a absolvoval niekoľko pohovorov. Zamestnávatelia veľkých firiem sa však naňho dívali vždy ako na príťaž.

„Zamestnávať týchto ľudí nie je jednoduché. Nečudujem sa, že sa zamestnávatelia na otvorenom trhu práce touto cestou len tak ľahko nevydajú. Na pracovisku musia vládnuť iné podmienky. Solidarita, trpezlivosť, ochota zaskočiť za hendikepovaných kolegov, keď majú nejaké ťažkosti. Musia si navzájom pomáhať. Napríklad Janko, keď sa ráno zobudí a vie, že mu je dnes ťažko, zavolá do práce a nepríde, pretože v prvom rade musí myslieť na svoje zdravie a my všetci to musíme chápať. Preto sa to nazýva sociálne podnikanie, lebo nie je také isté ako na otvorenom trhu práce,“ hovorí zakladateľka Áno pre život Anna Verešová, ktorá v organizácii rozbiehala celý projekt chránených pracovísk.

V organizácií už niekoľko rokov pomáhajú týraným ženám s deťmi. Poskytujú im núdzové bývanie a odbornú pomoc. Časom si však začali uvedomovať, že vyriešiť krízu je síce základná vec, no úplne to nestačí a musia svojim klientom pomôcť ďalej. Ide hlavne o hľadanie práce, pretože bez toho sa na vlastné nohy nikdy nepostavia. „Začali sme sa teda pozerať po možnostiach ako im aj v tejto oblasti pomôcť. Vtedy som sa dozvedela o sociálnom podnikaní. Odborníci hovoria, že je to vyriešenie spoločenských problémov trvalo udržateľným spôsobom,“ dodáva Verešová. V praxi to znamená, že každý starosta a primátor mesta majú v mestách nejaký sociálny problém, ktorý musia riešiť. Ide napríklad o dlhodobo nezamestnaných. Keď pre nich vytvoria podnikateľskú činnosť, ktorá bude spĺňať ich požiadavky, pomôžu im zaradiť sa späť do života.

V Áno pre život vytvorili tri chránené pracoviská a jednu sociálnu firmu. A práve v kaviarni, ktorá je jedným z nich, pracuje Ján Hudec už päť rokov. „Organizácia ma oslovila v čase, kedy sa otváralo toto pracovisko a ponúkla mi pozíciu informátora obchodu a služieb. Mojou náplňou práce je poskytovať návštevníkom turistické informácie a mám na starosti skladový program,“ pokračuje v rozprávaní Hudec. Do práce chodí každý deň o deviatej hodine ráno a pracuje štyri hodiny. Vďaka modernému invalidnému vozíku sa dokáže presúvať sám. Jediné, čo mu na pracovisku prekáža, je budova. „Budova je trošku staršia, preto nebola navrhnutá pre niekoho na invalidnom vozíku. Dvere sú príliš malé a otvárajú sa dovnútra, preto je pre mňa náročnejšie sa dnu dostať a vždy mi musí niekto otvoriť dvere. Vnútro kaviarne je však navrhnuté tak, aby som sa tu mohol normálne pohybovať,“ sťažuje sa s jemným úsmevom na tvári.

Chodenie do roboty považuje Ján Hudec za prirodzené, preto vždy túžil realizovať sa aj takýmto spôsobom. Tiež hovorí, že jeho výška invalidného dôchodku nie ja tak vysoká, aby si mohol dovoliť nerobiť nič. A aj napriek tomu, že v kaviarni nemá vysoký plat, dokáže s ním pokryť napríklad celý nájom. „Občas mám také myšlienky, že sa chcem na všetko vykašľať a mám všetkého plné zuby. Je to prirodzené, každý má občas lepšie a horšie dni. A niekedy má bolí každý kĺb a každá operačná rana, vtedy by som najradšej zostal celý deň v posteli. Keď však viem, že mám zodpovednosť voči práci a že ma tam potrebujú, motivuje ma to vždy vstať. To, že pracujem, že nie som neustále zavretý medzi tými istými bielymi stenami a že stretávam každý deň nejakých ľudí mi pomáha nemyslieť len na to, ako sa mám zle a všetko ma bolí,“ uzatvára Hudec svoje rozprávanie so spokojným výrazom na tvári.

Odmalička ho rodičia viedli k tomu, aby sa vedel o seba postarať. Uvedomuje si, že si veci musí zaslúžiť svojou prácou. Preto vždy túžil pracovať a je rád, že sa v živote môže realizovať a že nie je len poberateľom sociálnych dávok, na ktorého druhí ľudia pracujú. „Pamätám si, keď som dávala Jankovi podpisovať pracovnú zmluvu, skoro plakal. Povedal mi, že aj keď po tom vždy túžil, nikdy úplne neveril, že sa mu podarí zamestnať,“ dodáva Verešová.

Klíčová slova: sociálne podnikanie, detská mozgová obrna, zamestnanie, kaviareň

Fotogalerie

Hodnocení příspěvku

1 | 2 | 3 | 4 | 5 (1 - nejhorší, 5 - nejlepší)

Vkladání nových komentářů skončilo.