06.03.2018 23:38


Neskrývajte sa a poďte so mnou tancovať

Autor: Veronika Verešová | Kurz: Online Stisk | Kategorie: Publicistika

Redakcia Stisku sa zúčastnila zahájenia Týždňa výtvarnej kultúry v pondelok 5. marca v Dome umenia mesta Brna, ktorý v ten deň zaplnil nemalý počet ľudí. Vystúpilo niekoľko rečníkov, ktorí nás vítali, hovorili o téme tohto ročníka - Identite, o dôležitosti umenia aj o výročí Československa. Večer ukončila lektorka tanca Vlasta Burianková.

Lektorka tancujúca s návštěvníkmi, FOTO: Veronika Verešová

Vonku je dnešný večer mrazivo, preto sa teším, keď konečne vchádzam do dverí pod veľkým vysvieteným červeným kruhom nad nimi. V Dome umenia mesta Brna som prvýkrát, preto ma ohúri už foyer, ktorý je krásne osvetlený a zdá sa veľmi priestranný. Nachádza sa tam zopár ľudí – tmavovlasá slečna za barom pripravujúca kávu, ľudia za stolíkmi pijúci kávu, dievča s plavými vlasmi a tetovaním na ľavej ruke v šatni práve berúca kabát od vysokej pani, dvaja muži sediaci na sivých gaučoch napravo odo mňa. Šedivejšie vlasy dokazujú, že mladosť už majú za sebou. Jeden z nich má na tmavom svetri červený šál. Žeby to bol umelec, ktorý sem dnes zavítal z rovnakého dôvodu ako ja? Pýtam sa samej seba. Pán oproti nemu má hnedé sako a podobá sa skôr na profesora, ale šaty nie vždy určujú povolanie.  

Príbeh o kráľovskej rodine a rôznorodé spektrum ľudí

Zrak mi padne na štíhle dievča za malým stolom s rôznymi propagačnými materiálmi. Sú tam tašky, nálepky a letáky s logom Týždňa výtvarnej kultúry. Kráčam k nej neistá, kde sa spomínaná udalosť bude odohrávať a pýtam sa jej, či to bude tu alebo hore. „Pravdepodobne tu, ale určite vám to dá niekto pred začatím vedieť,“ hovorí a na znak neistoty zdvíha plecia. Sadnem si teda na jednu zo stoličiek a všímam si priestory a ľudí okolo seba. Oproti mne trochu vpravo sa nachádza ošúchaný klavír, ktorého struny si určite pamätajú mnohých muzikantov. Z reproduktora neďaleko mňa v rohu miestnosti zaznieva hlboký ženský hlas čítajúci nejaký príbeh. Matne zachytávam meno nejakého kráľa. Ľudia prúdia dnu a odkladajú svoje kabáty a bundy. Ich zloženie je rôznorodé – študenti s vakmi na pleciach, rodina s deťmi s farebnými čiapkami, staršie dámy s klobúkmi na hlavách a páni v dlhých čiernych kabátoch. Je len pár minút do začatia a preto netrpezlivo naďalej čakám na stoličke. Aj ostatní návštevníci sledujú svoje hodinky a nedočkavo prešľapujú z nohy na nohu. Mladé dievča v červenom svetri kráti čas čítaním brožúry.

Týždeň výtvarnej kultúry 9

„Vy ste sa ma pýtali, že?“ podíde ku mne dievča od stola s materiálmi a oznamuje mi: „Bude to hore.“ Prikyvujem a kráčam ku schodom. Oproti mne sú dvere otvorené do priestrannej galérie s veľkými zarámovanými obrazmi. Nezastavujem sa, pretože je šesť a program o chvíľu začne. Ženin hlas z reproduktoru ma naďalej sprevádza čítaním knihy. Schodisko lemuje obe strany miestnosti, vyberám si jedno z nich a dostávam sa do miestnosti s bielymi stenami. Jediný aspekt, čierny nápis Týždeň výtvarnej kultúry 9, v strede steny v kontraste ruší bielobu stien. Aj tu hore sa nachádza reproduktor, z ktoré sa rinie pomalý, hlboký ženský hlas. Zachytávam meno Anne Boleynová. Miestnosť sa napĺňa a ja v snahe skrátiť čas vstupujem do galérie a prezerám čiernobiele fotografie starého Brna. Ľudia sa medzi sebou ticho rozprávajú prezerajúc si obrazy a fotografie. Ozvena miestnosťou nesie tenký detský hlas volajúci: mama.

Identita a výročie Československa

Niečo málo po šiestej prichádza dopredu miestnosti nižšia žena v stredných rokoch s plavými vlasmi. V ruke drží mikrofón a druhou si nenápadne uhládza svoj sivý sveter. „Milí priatelia, vážení hostia,“ začína svoj príhovor a pozýva publikum bližšie k nej, pretože je medzi nami priestor niekoľkých krokov. Vraj sa nemáme skrývať. Posúvame sa teda vpred. Predo mnou sa vytvára dav, ktorý mi zahaľuje výhľad na stred miestnosti. Návštevníkov a nadšencov umenia je tu naozaj mnoho. „Srdečne vás vítam na zahájení Týždňa výtvarnej kultúry,“ pokračuje. „V rámci zahájenia chcem túto akciu stručne charakterizovať.“ Hovorí o galériách, téme, sprievodných programoch, eventoch, spoločenskom rozmere akcie, ich činnosti. Vymenováva aktérov: animátori, umelci, kritici, návštevníci a tak ďalej. „Témou deviateho ročníka Týždňa výtvarnej kultúry je identita, a keď sme rozmýšľali nad mottom tohtoročného týždňa, rozhodli sme sa obrátiť k nejakému vonkajšiemu dôležitému spoločensko-historickému podnetu. A tým nie je nič menšie než sto rokov výročia Československa,“ rozpráva a svoju pozornosť na malý moment venuje malému dieťaťu s bacuľatou tvárou v strakatom tričku. Dieťa k nej podišlo z davu a kráča okolo nej. Doslova sa jej motá pod nohy. Usmieva sa ona aj my a aj malé dieťa, ktorého ústa sú roztiahnuté do širokého úsmevu odzrkadľujú číru radosť.

Neskrývaj!

„Zamerali sme sa teda na identitu vo všeobecnosti,“ nenechá sa vyrušiť a pokračuje ďalej. „Identitu osobnú, ľudskú, umeleckú, inštitucionálnu aj politickú. Takže po fenoméne farby alebo vnímania, spolupráce, po pocte umelcovi Igorovi Zhořovi sa obraciame k téme, ktorá má motto: Neskrývaj!“ na malý moment zostáva ticho, aby v nás zaznelo motto tohto ročníku a preniklo do každého póru.

Ďalej hovorí o významoch, ktorých môže byť mnoho. Spoločenské, umelecké, osobné, ale aj politické vzhľadom na súčasnú politickú situáciu. Počas rozprávania sa miestami pozerá na zem, miestami na nás a miestami do svojich papierov, v ktorých hľadá správne slová. „Ide nám teda o otvorenosť a pozornosť venovanú momentom a okolnostiam, ktorých si normálne nemusíme všímať. V tomto duchu sme koncipovali spoločne s umelkyňami Danou Hlaváčovou, Annou Tomanovou a Karolínou Kohoutkovou toto zahájenie. Na jeho realizácii sa podieľala aj riaditeľka Domu umenia Terezie Petišková, ktorú sme mohli počuť predčítať zo záznamu román Anna Boleynová,“ vysvetľuje a ja konečne chápem koho tajomný hlas bol našim spoločníkom počas čakania na začiatok.

Príhovor pokračuje ďalej a monotónny hlas rečníčky ma núti miestami stratiť pozornosť, ktorú však následne opäť nachádzam a strácam. Aj niektorí návštevníci okolo sa začínajú ošívať a naše oči blúdia po prázdnych stenách miestnosti. Situácia sa mení a ja svoju pozornosť opäť smerujem na stred miestnosti, keď moderátorka mikrofón predáva jednému z organizátorov, Radkovi Horáčkovi, vedúcemu Katedry výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty Masarykovej univerzity.

Nie estetika, ale etika

Muž spraví presne dva kroky vpred, aby vystúpil z davu. Tesne predtým ako začne rozprávať si na očiach upraví okuliare a v rukách drží sivý obrázok. Svoj prejav začína krátkym vtipom o ťaháku, ktorý si pripravil. Hovorí, že Brno je skvelým miestom pre uskutočnenie Týdne výtvarné kultúry. Pozrie sa na papier v rukách a vysvetľuje, že je to dopis od kamaráta Havlíka z vojny. Číta vetu, ktorá sa mu spája s umením: „Toť hovno sa deje. Človeče ono je to s tým umením asi zložitejšie než sa zdá. Čím viac do toho šťúram, tým viac sa mi zdá, že dnes to už nie je o tom, ako to bude vyzerať, ale prečo. Čiže nie estetika, ale etika.“ Ďalej upozorňuje na výročie. Tvrdí, že stále váhame nad identitou republiky, identitou umenia a začíname tento týždeň, keď o kúsok ďalej prebieha politický protest.

Po ňom dostávajú slovo ďalší dvaja rečníci. Muž s plavými vlasmi po plecia v hnedom saku s odznakom na ľavej strane – Jiří Neměc, dekan Katedry výtvarnej výchovy. Hovorí o katedre, o ľuďoch, ktorí tam študujú a dívajú sa na svet inými očami. Na svet, ktorý podľa nich nie je čiernobiely, ale farebný. Tvrdí, že je to dnes veľmi dôležité. Za ním nasleduje mladá žena s krátkymi tmavými vlasmi a prenikavým červeným rúžom na perách. Hlas sa jej jemne trasie, keď začína svoj príhovor. Irena Točíková, organizátorka udalosti, vymenúva akcie, ktoré nás v tomto týždni čakajú. Jemné kolísanie z nohy na nohu odzrkadľuje trému. Svoj príhovor avšak zakončuje pevným hlasom.

Neskrývajte sa a poďte tancovať

Slová sa opäť chytá moderátorka a začína sériu ďakovania rôznym ľuďom a inštitúciám, ktorých mená sú mi pre tento moment neznáme. Pozýva na pódium nízku útlu ženu – lektorku tanca – Vlastu Burijankovú. Žena v červenom svetri, na ktorom má sako prepásane výrazným opaskom, so svetlou modrou linkou lemujúcou oči žmúri do publika a vytvára tak okolo očí jemné vrásky. Je útla a nízka, no má v sebe akúsi charizmu, ktorá vás núti hneď si ju všimnúť v dave. Má v sebe energiu, ktorá vás presviedča, že táto žena má tanec v krvi a tancom sa teší zo života. V slovách jej zaznieva začudovanie – nerozumie, prečo ju sem pozvali, keďže nie je výtvarníčka, no vzápätí dodáva: „Ľudské telo je tiež umelecký artefakt a keď tancuje môže byť umeleckým dielom.“ Z reproduktorov sa pomaly, potichu púšťa melódia a jej nohy sa razom pustia do pohybu. Pozýva nás tancovať s ňou. „Poďte za mňa. Poďte sa neskrývať,“ vyzýva nás a na jej povel sa asi dva tucty ľudí vyberú smerom k nej. Niektorí s hanblivými úsmevmi na tvári začnú hýbať bokmi a nohami sledujúc lektorku a opakujúc jej kroky, ktoré slovami vysvetľuje do mikrofónu.

Ľudské telo je tiež umelecký artefakt

„Túto hudbu už možno viacerí z vás nepoznáte, pretože je to história,“ zasmeje sa a ja naozaj uvažujem, že jej názov nepoznám, no melódia je mi veľmi známa. Hádam, že je to jedna zo slávnych pesničiek kráľa popu Michaela Jacksona. Počas tanca mi zrak padne na mladého muža s bradou vo farebnom svetri a plátennou taškou na pleci, ktorý si to náramne užíva. Šermuje rukami okolo seba a na nohách zábavne poskakuje. Nejde mimo rytmus, no prejavuje svoju umeleckú dušu. Potvrdzuje slová, že tancujúce ľudské telo je tiež umením.

Hudba pomaly utícha a miestnosťou zaburáca potlesk. Lektorka ďakuje a tanečníci sa vracajú k svojím ostýchavejším spoločníkom, ktorí ich čakali v dave. S emóciami vpísanými v tvárach opisujú zážitok svojim kamarátom.

Zahájenie končí, z reproduktorov sa opäť ozýva hlboký ženin hlas a ľudia sa presúvajú k stolom s občerstvením. Iní vchádzajú do miestnosti s obrazmi. Nasledujem ich a ešte chvíľu sa kochám témou tohtoročného Týdne výtvarní kultury. Jedna miestnosť je tmavá a na stene sa premieta film s množstvom ľudí, ktorí sa tlačia k akémusi stolu. Chvíľu stojím a snažím sa pochopiť význam premietaného filmu. Zostáva však naďalej pre mňa neznámy, preto pokračujem ďalej až napokon odchádzam obohatená o kúsok umenia.

Klíčová slova: umenie, tanec, dům umění, týden výtvarní kultury, identita, neskrývaj

Fotogalerie

Hodnocení příspěvku

1 | 2 | 3 | 4 | 5 (1 - nejhorší, 5 - nejlepší)

Vkladání nových komentářů skončilo.