17.12.2018 12:41


Na nerozoznanie od posledného súdu. V Berlíne o vstupe do raja po trojhodinovom čakaní rozhodujú esbéeskári

Autor: Tomáš Povrazník | Kurz: Online Stisk | Kategorie: Kultura

Nemecká metropola Berlín je turisticky príťažlivým miestom tak isto, ako každé staré v dejinách významné mesto. Aj napriek tomu, že pri väčšine turistických atrakcií môžete z vrecka vytiahnuť fotoaparát a nechať sa pri nich vyfotiť, Berlín ponúka aj také, kde vám kameru vo vchode rovno zalepia. Tou atrakciu sú stále populárnejšie a preslávené berlínske kluby a nočný život, pričom niektoré z nich majú povesť, pri ktorej by človeku nehľadajúcemu bizarnosti ani nenapadlo do nich vstúpiť. A ak by ich aj vyhľadal, stále by nebolo isté, že sa do jedného z nich naozaj dostane.

Jediná fotka, ktorú z návštevy Berghainu mám. Fotiť vnútri nie je dovolené.

Brno – Tohtoročné Black Friday šialenstvo okrem tradičného chvíľkového ospravedlnia konzumného životného štýlu prinieslo aj celkom užitočné veci. Na stránke dopravcu RegioJetu celý utorok ponúkali lístky do mnohých európskych miest len za dvesto korún. O tejto akcii sme samozrejme vedeli dostatočne dlho dopredu, no naplánovaný Paríž alebo Benátky na nás nečakali a lístky sa rozpredali ešte predtým, ako sme sa vôbec stihli dohodnúť, kde chceme za tri dni utratiť mesačné úspory. Na druhú stranu, tieto mestá nám možno neboli súdené. Ako sme tak pozerali zvyšnú ponuku lístkov, z ktorých ostali už len hlavne tie do Rumunska alebo Bulharska, jedno zasľúbené mesto sa spomedzi všetkých pomaly predieralo do popredia. Berlín.

Nájdenie turistických atrakcií, galérií a múzeí som nechal na ostatných. Mojou úlohou, ktorou som poveril sám seba, bolo zaobstaranie nočnej zábavy. S útržkami viet o preslávenej berlínskej hudobnej scéne v hlave, s matnými spomienkami na články o legendárnom berlínskom techne si sadám k počítaču a do prehliadača zadávam „what to do in berlin“.

Opatrne otváram články, vyhýbajúc sa tým najpopulárnejším stránkam, kde sa dozviete „top 10 vecí, ktoré v Berlíne musíte zažiť“. Otváram tie menšie, obskúrnejšie súkromné blogy a púšťam sa do čítania. Dozvedám sa o svetovo známej techno scéne, o množstve umelcov, ktorí v Berlíne pôsobili a divokých a neviazaných párty, ktoré sú pre Berlín typické. Napriek množstvu rôznych informácii, ktoré za tú malú chvíľu vstrebávam, je jeden klub, na ktorého povinnej návšteve sa zhodujú všetky stránky.

Berghain je klub v bývalej budove elektrárne, ktorý vznikol v roku 2004 po zatvorení legendárneho berlínskeho klubu Ost Gut. Pôvodne vychádzajúc z tradičných Snax párty, určených pre homosexuálne menšiny, sa Berghain postupom času vypracoval na klub dnes nazývaný aj Mekka techna. Napriek tomu, že Berghain je svetoznámy klub, jeho existencia a hlavne dianie vo vnútri je opradené záhadami – Berghain, okrem iného, je slávny svojou veľmi prísnou vstupnou politikou. 

To som sa ale ešte nevedel. Počul som len o techne a kluboch, kde vpúšťajú ľudí, ktorí sú oblečený len v čiernom. Obyčajne nenosiac ani kúsok z tejto temnej farby som bol odhodlaný tento pochabý mýtus na vlastnej koži vyvrátiť. Až neskôr mi pri čítaní došlo, že táto historka pochádza hlavne z jedného klubu, ktorým bol samozrejme Berghain. Nedočkavý prečítať si o tomto klube viac som, spočiatku na moje prekvapenie, našiel mnoho článkov len o tomto klube. Klub tak významný, že o ňom píšu všade, od serióznych novín až po tínedžerské farebné stránky plné zoznamov? To musí byť niečo dobré, vravel som si, no po pár minútach čítania moje pôvodné vzrušenie z poriadnej berlínskej párty vystriedal strach, že sa na žiadnu ani nedostanem.

Žiadne oficiálne pravidlá pre vstup do Berghainu samozrejme nie sú. Internetom ale koluje nespočetne veľa tipov, ako sa do Berghainu určite dostanete, existujú dokonca aj samostatné aplikácie a weby, ktoré ľuďom majú uľahčiť skúšku ohňom vo dverách. Pre jednoduchosť uvádzam len skrátený zoznam:

  1. Trojhodinové čakanie v rade len preto, aby ti povedali, že dnes dnu nejdeš, je bežné
  2. Do Berghainu musíš ísť v čiernom
  3. Do Berghainu musíš ísť v malej skupine, maximálne dvojic
  4. Musíš byť slušný, tichý, no odhodlaný, inak sa nedostaneš dnu
  5. Vypiť si môžeš, no s mierou a ovládaj sa
  6. Vedieť po nemecky je výhodou
  7. Mal by si vedieť meno aspoň jedného interpreta, pretože do Berghainu ideš počúvať kvalitné techno a nie pozerať sa a neviazane zabávať
  8. Sex na parkete, záchodoch, šatni
  9. Drogy a alkohol sú tam bežné
  10. Žiadne fotografie alebo videá zvnútra
  11. Vyzeraj staro

Tento zoznam by sa určite páčil najznámejšiemu SBSkárovi na svete, Svenovi Marquadtovi. Jeho tvár je spájaná s Berghainom už od jeho vzniku, a aj keď obyčajne mlčanlivý, no hrozivý strážca berlínskych nočných tajomstiev rozhovory neposkytuje, raz sa vyjadril, že pravidlá pre vstup naozaj nie sú a ľudí púšťa dovnútra tak, ako sa mu práve zachce.

Cez deň kultúra ľudská, v noci trochu viac zvieracia

Bol to náš druhý deň v Berlíne, a aj keď sme všetci chceli ísť do Berghainu čo najskôr, rozhodli sme sa najprv skúsiť niečo menej šialené a možno trochu prístupnejšie. Na druhú stranu, nie sme žiadni začiatočníci, takže sme našli druhý najznámejší a najväčší techno klub Tresor. Vstupová politika bola podľa recenzií miernejšia, vo dverách nestál obrovský potetovaný SBSkár, rady tam mali byť menšie a orgie len hudobné. Vedeli sme však, že na techno sa nám oplatí chodiť až po polnoci a aj napriek únave z kultúrneho chodenia, nám po vrátení na hostel neostávalo nič iné, než čakať. Čakanie sme vyplnili socializáciou, našli sme si dvoch dvadsaťročných, no staršie vyzerajúcich Brazílčanov, ktorí nám oznámili, že na techno idú s nami a že Tresor je dobrý nápad, lebo do Berghainu sa aj tak nikdy nedostaneme. Vravel som si, že dobre, vypijeme si s nimi a ak to zvládnu, idú s nami, aspoň nám zdvihnú vizuálny vekový priemer.

Vymknutý pred Tresorom

Bola už sobota, jedna hodina ráno a my sme boli pripravení vyraziť. Po príšerne dlhom čase sme sa boli schopní dohodnúť na spôsobe dopravy, zavolali sme si taxík a mne, ako učiteľke na triednom výlete, ostávalo len pozbierať svoje deti zo spoločenskej miestnosti a naložiť ich do taxíku. Toto celé bolo dosť ťažké, jazyková bariéra reálna, ale keď sa zabuchli dvere minivanu po poslednom z nás odľahlo mi. Autom bol Tresor len kúsok, za ktorý sme Brazílčanov, ktorí nám už prischli, stihli naučiť len ako sa niekoho po slovenský spýtajú ako sa má.

Začínali sme zhurta. Hneď po otvorení posuvných dvier dodávky strčil takmer do auta hlavu mladší chlap s otázkou „Cocaine? Need something?“ a ukazoval si na vrecká. Aj keď sme o drogách počuli, nečakali sme ich prítomnosť tak skoro. Zhrození sme krútili hlavami, vystúpili sme a pobrali sa cez ulicu do klubu. Chlap si nás už nevšímal, prichádzali ďalšie taxíky a v jednom z nich predsa mohli byť namiesto stredoeurópskych študentov nejakí boháči.

Rad do klubu nevyzeral zle. Trochu sme sa báli tých troch hodín, no tento nevyzeral tak dlhý a pohyboval sa rýchlo. Bol som trochu nervózny, kamaráti si zjavne neuvedomovali vážnosť situácie a nedbali na pravidlá, ktoré platia na berlínskom techne. Nebol to síce Berghain, ale tipoval som, že podobné pravidlá platia aj tu. Minimálne tí traja SBSkári a smutné tváre, ktoré išli otočkou z dverí o tom hovorili. Rozdelili sme sa do dvoch dvojíc a jednej trojice, a aj keď sme sa dovtedy dosť nahlas bavili, začali sme tých hlasnejších krotiť, nech sú tichšie a tvária sa, že sa nepoznáme. Ja som ostal ako posledný s Brazílčanmi ako trojica, a zatiaľ čo som veselo pokračoval v konverzácii a navonok sa tváril odhodlane, no nie príliš snaživo, vnútro mi zvieral strach pred stále bližším pohľadom SBSkárov, ktorí približne každého druhého posielali naspäť. Sústrastne som sa pozrel na párik, ktorý zjavne nebol dosť cool, aby sa dostal dnu, no len nachvíľu, boli sme už naozaj blízko vstupu a strážcovia pokladu môj prejav slabosti mohli zazrieť.

V rade som stál, rozprával a tváril sa, akoby som stál v najbežnejšom rade na študijnom oddelení. Aj keď som bol na začiatku nervózny, pol hodinka v novembrovej zime a moje odhodlanie mi stačilo na to, aby som sa upokojil a začal triezvo uvažovať. Všetci moji kamaráti stáli predo mnou a vravel som si, že nás je príliš veľa na to, aby nás pustili dnu. A ak aj nie, čo ak pustia dvoch dnu, a dvoch nie. No aj keď som nebol celý v čiernom, a na sebe som mal fialovú maskáčovú bundu, o seba som sa nebál, stál som slušne v rade a rozprával sa s Brazílčanmi. Kamarát Libor, o dve dvojice predo mnou, ktorý vypil o trochu viac ako ja, nahlas rozprával, smial sa a príliš veľa sa na môj vkus hýbal. Vždy keď sa na mňa otočil a chcel mi niečo povedať, zlovestne som sa naňho pozrel, neodpovedal som a krútil hlavou. Nepoznáme sa, Libor, buď už tichšie, videl mi v očiach a našťastie to vždy vzdal. Nesúhlasne som prevracal oči a vravel si, že vnútri mi aj tak chýbať nebude, keď sa nevie chvíľu správať ako slušný človek.

Išlo to hladko. Prví dvaja sú dnu, ďalších troch SBSkári premeriavajú pohľadom. Vždy tam bol ten pohľad, chvíľka tvárenia sa, že sa podľa niečoho rozhodujú a potom kývnutie hlavou. Piati vnútri a ja sa nenútene postavím pred SBSkára. Som stále s Brazílčanmi, no už sa nerozprávame. Odhodlane sa pozerám do očí najvyššiemu z nich. Vysoký, nórsky vyzerajúci typ s motorkárskou bradou. Bol to šéf, bolo to jasné, musel som naňho urobiť dojem. Pozrel sa na mňa, celkom milo, takmer otcovsky sa starostlivo usmial a hneď na to otočil, aby sa „poradil“ s kumpánom o mojom osude. Vo vzduchu ostal ten úsmev a preniesol sa mi do hlavy. V hlave som mal chaos, ale vedel som, že som v suchu. Na Brazílčanov som nemyslel, všetci moji boli dnu, chýbal som tam len ja, išlo to ľahko, usmial sa na mňa, išlo mi hlavou. Otočil sa na mňa. Pozrel mi do očí, ja som už nevládal čakať a pohol sa dopredu, bolo predsa nemožné, aby mňa nepustili, keď opitý Libor už vnútri tancoval. Aj on sa pohol, ale opačným smerom, ku mne a jeho veľká postava sa mi týčila nad hlavou. „Not today,“ povedal, prekrížil si ruky a pobavene sa na mňa pozrel.

Oslabli mi nohy. Nechápavo som na neho pozrel. „Čo?“ spýtal som sa po anglicky. Znovu zakrútil hlavou. „Not today,“ zopakoval. Stále presvedčený, že to nemôže byť pravda, som sa znovu pohol smerom ku klubu. Kamarátov som už nevidel, zmizli v temných dverách a ani sa neotáčali. Postavil sa mi do cesty. Opakoval tie dve prekliate slová ako riekanku a aby toho nebolo málo, začal si ma všímať aj jeho komplic, ktorý stál obďaleč. „Ale, ale... Všetci moji kamaráti sú dnu. Všetkých ste pustili. Nemám tu čo robiť sám. Toto musí byť nedorozumenie,“ snažil som sa vysvetliť roztrasenou angličtinou. Jeho kamenný pohľad sa nezmenil, hovorili zaňho oči, pobavený výraz sa zmenil na hrozivý a to už presvedčilo dvoch Brazílčanov, ktorí bezradne stáli pri mne, aby ma odtiaľ začali ťahať preč. Otočil som sa, roztrasený a s chuťou sa rozplakať som kráčal popri všetkých tých čakajúcich a na mne sa baviacich tvárach smerom naspäť, na koniec radu.

Prvýkrát som taktiku nemal. Druhýkrát som prosil, dokonca zohnal kamarátku Ninu, nech ma doprovodí. Ona išla dnu, ja opäť nie. Tretiu pol hodinu v rade som zhnusene pozeral okolo seba na všetkých tých zabávajúcich sa ľudí okolo. Pri vchode som SBSkárom oznámil, že naozaj nemám čo robiť a do radu sa postavím znova. Štvrtýkrát, vzdorovito sa pozerajúc na SBSkárov, som už spolovice nikdy sa nezmenšujúceho radu videl, ako mi jeden z nich pohľad opätuje a ľútostivo, no rázne a jasne krúti hlavou. Pokrčil som plecami na znak toho, že aj tak nemám čo robiť, pozrel mimo neho a ani som sa z radu nepohol. 

Not today. Dve hodiny bol dosť dlhý čas na to, aby som sa upokojil. Po stom prebratí krivdy v hlave, unavený a uzimený, som konečne prestal cítiť zúfalosť a hnev a len som odovzdane stál v rade. Vedel som, už pri prvom odmietnutí, že dnes nikam nejdem a aj keď som možno druhýkrát ešte trochu dúfal, pri treťom a štvrtom som na vstup ani nepomyslel. Nemal som len čo robiť, a aj keď som mohol ísť niekam inam, musel by som tam ísť sám a s vedomím, že ostatní sa zabávajú bezo mňa. SBSkárom to bolo jedno, keď sa raz rozhodli, ich krutú profesionalitu neobmäkčilo nič.

Brazílčania to vzdali po prvom pokuse, ja som v rade strávil približne dve hodiny, po nich vyšli z klubu Libor a Lucia, ktorí mi tiež chceli pomôcť, prosili za mňa, nadávali a vyhrážali sa, no bezvýsledne. Kvôli mne SBSkári preškrtli pečiatku za pätnásť eur aj im a spolu sme sa okolo štvrtej pobrali domov. 

Tak teda dnes

Keď som sa ostatných pýtal, ako sa mali, rozprávali veľmi opatrne. Presviedčal som ich, že to je v pohode, že to chápem, a aj keď mi to nakoniec naveľa porozprávali, stále mi úplne neverili. Akoby sa báli, že nakoniec môj pokoj, s akým som sa ich spytoval na parádne techno, exploduje a všetkým im odtrhnem hlavy za to, že oni sa zabávali a ja som vonku mrzol. Ale to som sa urobiť nechystal, nemohli za to a ja by som na ich mieste urobil to isté. Navyše som si za ten čas vymyslel lepší plán.

Pôvodný bol, že do Berghainu ideme v nedeľu poobede, ešte za svetla, okolo piatej, šiestej, pretože sme počuli, že vtedy máme najväčšiu šancu sa tam dostať. Prídeme tam, sadneme si na pivo, a budeme tak do tretej čakať, kým sa to začne diať. Nepriestrelný plán, ktorý mal jednu chybu. Čo ak nás tam nepustia? Ostatným to bolo jedno, ale mne nie. Rozhodol som sa to neriskovať a do Berghainu ísť čo najskôr, teda ešte v tú sobotu.

Rovnaké prípravy, ako predtým. Cez deň chodíme po meste, ja čakám na večer a vhodný čas na príchod do Berghainu. Keďže vinu za moje odmietnutie sme zhodili na moju svietivú fialovú bundu a nie na to, že nie som dosť cool, dohodli sme sa, že Arpád, ktorý dnes už nikam nechcel ísť, mi požičia svoju čiernu bundu a dnu ma už určite vpustia. V cudzej bunde som sa cítil zvláštne, ale bola čierna a to bolo dôležité. Bola už nedeľa, okolo druhej nad ránom, keď sme vystúpili z taxíku a pred sebou som uvidel obyčajnú budovu s oknami farebne osvetlenými párty, ktorá už vrela vnútri.

Taxík zastal ďaleko od budovy, no blízko ku koncu rady. Peši asi minúta, ale za tú dobu, čo sme tam v sedemčlennej skupine prišli, sa nás štyria ľudia pýtali, či nechceme „yummy, yummy“. Odmietavo ako SBSkár predošlý deň som krútil hlavou. Predavači sa ani nezastavili, pred sebou mali hodinový rad ľudí, ktorí možno majú chuť väčšiu chuť ako sme mali my.

Dnes som sa nehodlal nič riskovať. Do párov som nás rozdelil už tak ďaleko, že sme na vchod ešte ani nevideli. Ostatným, okrem Niny, ktorá išla v páre so mnou, som zakázal čokoľvek mi hovoriť alebo sa vôbec priznávať, že sa poznáme. Aj tak som ale išiel prvý, lebo ešte stále sa nezabudlo, že ja jediný som sa na techno zatiaľ nedostal a nehodlali sme sa opakovať včerajší scenár.

Už územie pred Berghainom má svoj vlastný ekosystém. V okolí starej elektrárne síce nie je nič zaujímavé, no priamo pri rade čakajúcich ľudí stáli najmenej tri stále otvorené stánky s občerstvením, všade naokolo boli pohádzané dopité fľašky od piva a napriek tomu, že nikto nerozprával príliš nahlas, bolo tam aj o takomto čase celkom rušno. Okolo nás občas prešiel bezdomovec, ktorý prázdne fľaše zbieral, a nakladal do igelitky. Robil poriadok za pár centov, ktoré v obchode za zálohovateľné fľaše dostane.

To, že sa do Berghainu dnes naozaj chcem dostať pochopili všetci už vtedy, keď som sa na otázky smerované na mňa na nich ani neotočil. S presvedčivým výrazom som sa naspamäť učil a opakoval si mená, ktoré vtedy v Berghaine hrali, aby som ich pri bráne pohotovo vedel vychrliť. Tie mená si pamätám dodnes.

Veľmi pomaly sme sa blížili k dverám klubu. Už z diaľky som videl legendárneho Svena, na krku mal výrazný červený šál, stál pri ďalších troch alebo štyroch SBSkároch a s úsmevom sa s nimi o niečom rozprával. Vyzeralo to, že vo dverách vládne dobrá nálada. Napriek tomu oproti nám odo dverí chodili obrovské kopy ľudí, niektorí so zvesenými hlavami, iní veselí, akoby sa nič nedialo.

Asi desať metrov pred dverami nás do dvojstupu usmernilo zábradlie, do ktorého nás nahnal hodinový rad stojaci za nami. Nikto neprotestoval a ako dobytok sme pokojne kráčali k dverám. Nine som zakázal, odkedy sme uvideli vchod, sa so mnou nejak výraznejšie rozprávať, a keď som chcel niečo povedať alebo odpovedať, často som sa na ňu ani nepozrel. Dnes som nebol ochotný nič pokúšať.

Napriek tomu som bol vyrovnaný s tým, že do Berghainu sa nedostanem. Bolo nás príliš veľa, a aj keď nemohli tušiť, že patríme k sebe, možno nás zazreli, že sa rozprávame. Možno Sven naozaj mal šiesty zmysel na odhalenie tých správnych ľudí. Takisto som vedel, že aj keď sme normálne oblečení, naše tváre to nezmenilo a vyzeráme príliš mlado, hlavne keď som okolo seba v rade nevidel nikoho v podobnom veku. Tentoraz som už neveril ani staršie vyzerajúcim Brazílčanom.

Prebiehalo to takto: dvojica, až trojica ľudí prišla k dverám, SBSkár sa spýtal „how many“, na chvíľu sa otočil na Svena, ktorý mu niečo povedal a posol správ buď trochu odstúpil, alebo povedal jasné anglické „nie“. Boli sme na rade my. Stál som vedľa Niny a ani najviac pohŕdavý, no pevný výraz, ktorý som dokázal nahodiť, nezmenil to strohé „no“, ktoré nám oznámil posol pri dverách. Pozrel som sa SBSkárovi do očí, s rešpektom pokýval hlavou na znak súhlasu a trochu za ruku potiahol a bez slova odprevadil preč Ninu, ktorá ešte nechápala, že tu nie naozaj znamená nie.

Do Berghainu sa vtedy nedostal nikto. Aj keď som to celý čas čakal, bolo to sklamanie. Bolo to odmietnutie napriek tomu, že sme boli slušní a ochotní zaplatiť a na také niečo by nemal mať právo nikto. Čakali sme to ale asi všetci, lebo sme boli dohodnutí, že ak sa nedostaneme v ten večer do Berghainu, ideme niekam inam a Berghain skúsime na ďalší deň. Boli sme už na odchode, keď ma Nina otočila a povedala mi, že ona to nevzdáva, ide to skúsiť ešte raz a požiadala ma, nech tam idem s ňou.

Pozrel som sa na rad. Okolo stále chodili ľudia smerom von z Berghainu, no nedalo sa rozlíšiť, či boli tiež odmietnutí, alebo už končili alebo sa išli len prejsť. Akonáhle ste totiž dostali vnútri pečiatku, mohli ste sa voľne pohybovať kam ste chceli a hocikedy sa vrátiť späť. Tri dni na techne je veľa pre každého. Aj keď som tomu neveril, že nás pustia a navyše začínalo slabšie mrholiť, rad bol trochu menší a tak som súhlasil s nápadom a s Ninou sme sa postavili znovu do radu.

Ten istý scenár. Blížilo sa k pol štvrtej hodine nad ránom a my sme premrznutí na kosť stáli v rade a pozerali sa na chrbty miznúce v Berghaine alebo tváre ľudí idúce oproti nám. Snažil som sa nájsť systém, podľa ktorého sa ľudia dostávali dnu, ale na nič som neprišiel. Dnu sa dostávali ľudia, o ktorých by som si ani nepomyslel, že by na techno chceli ísť a mladšie, nemecky rozprávajúce skupinky boli posielané preč. 

Pri dverách sa do mojich očí do odhodlanosti vmiešala únava a odovzdanosť. Ruky som mal skryté vo vreckách, kým sa ma SBSkár nespýtal, koľkí sme. Ukázal som na seba a na Ninu a povedal „dvaja“. To isté krátke čakanie, keď sa zastavil čas a potom posunok smerom na cestu smerujúcu preč. „Nie,“ oznámil opäť po anglicky.

Rad bol oproti druhej hodine, keď sme prišli, okolo štvrtej asi polovičný. „Bolo by príliš šialené to teraz neskúsiť znova,“ oznámila mi Nina. Ale niečo sme museli urobiť inak. Dohodli sme sa, že sa rozdelíme, buď počkáme po jednom, alebo sa k niekomu pripojíme. Nezdal sa mi to ako dobrý nápad, ale Nina bola neoblomná. Trochu som teda počkal, a zaradil sa trochu viac dozadu, no tak, aby som sa mohol pozerať na Ninin chrbát alebo tvár pri dverách.

Bol to chrbát, ale smerom von. Unavene a znechutene som sa pozeral na ďalšie odmietnutie, no už som to naozaj nevládal a kúsok od dverí som si hovoril, že tomu dávam posledný pokus a potom nájdem Ninu a obaja ideme domov. Skupinka Nemcov predo mnou sa dostala dnu. Vedel som, že o chvíľu budem odmietnutý, stál som tam sám, k nikomu som sa nepridal, musel som už vyzerať uťahane a hlavne stále mlado. Razantne som ale pozrel SBSkárovi do očí a modlil sa, nech si ma nepamätá. Pri tom množstve ľudí to však bolo nepravdepodobné.

Tentoraz som ukázal len jeden prst a tým prstom potom na seba. „One. Only me,“ oznámil som. Ten istý scenár, ako naposledy. Až na to, že takmer nebadateľne kývol a trochu odstúpil. Vo vyčerpaní, v akom som vtedy bol, som to v prvej sekunde nepochopil. Našťastie časť mňa ešte fungovala, boli to nohy a tie sa automaticky pohli. So zvyškom odhodlania, ktoré mi ostalo, som bez slova a zmeny výrazu prešiel popri Svenovi a ďalších SBSkároch dnu.

Stále neveriacky som išiel rovno za nosom. Bol som príliš vystresovaný aby som riešil, že nie všetky dvere musia nutne viesť na parket. Zrazu ma zozadu chytá nejaká ruka. „A je to tu, pomýlili sa, nemal som sa dostať dnu a idú ma vyviesť von,“ pomyslel som si okamžite. SBSkár ma však len otočil k dverám napravo odo mňa, pobavene sa na mňa pozrel ako na úplne neschopného a ukázal na dvere. Pochopil som, že som sa vybral zle, vstúpil som do iných dverí.

Letisková kontrola, veľmi dôkladná. SBSkár ma prehľadal od hlavy po päty a následne mi zobral mobil, aby mi malou oranžovou nálepkou prelepil obe kamery na telefóne. To, že sa v Berghaine nefotí brali veľmi vážne. Mobil mi vrátil a ja som si kúpil lístok za osemnásť eur. Ako dôkaz som dostal jednoduchú, no zjavne dostatočne sofistikovanú pečiatku. Ešte vydesený som vstúpil ďalej.

Legendy a mýty o Berghaine sú pravdivé, napriek tomu sa všetko nedá opísať tak, ako sa to dá len zažiť. Obrovský ošarpaný priestor s množstvov sedadiel a kresiel, tri miestnosti až nepríjemne hlasného techna, polonahí ľudia v erotických kostýmoch. Takmer bludisko, všetci tancujú, vyzerajú vyčerpane, napriek tomu sú usmiati. Všetko to, o čom sa píše na internete, ale nikdy sa nezachádza do podrobností, pretože ako som pochopil až v Berghaine, lákadlom Berghainu nie sú drogy alebo neviazaná zábava, ale zalepené fotoaparáty, anonymita a sloboda bez hocijakých predsudkov, o ktorej nikto nevie tak veľa ako tí ľudia, ktorí si na pár hodín alebo dní chodievajú zatancovať do svetoznámeho Berghainu.

Klíčová slova: Berlín, hudba, techno, zábava

Fotogalerie

Hodnocení příspěvku

1 | 2 | 3 | 4 | 5 (1 - nejhorší, 5 - nejlepší)

Vkladání nových komentářů skončilo.