07.05.2017 12:56


Lekári bez hraníc? Hippokratova prísaha v najčistejšej forme, hovorí anesteziológ Dušan Mach

Autor: Michaela Medveďová | Kurz: Stisk | Kategorie: Publicistika

Medzinárodná humanitárna organizácia Lekári bez hraníc poskytuje zdravotnú starostlivosť ľuďom, ktorí sa ocitli uprostred krízy. Svoju činnosť predstavili v Brne na začiatku mája výstavou poľnej nemocnice. Pôsobia v takmer sedemdesiatich krajinách sveta, jednou z nich je aj Jemen. Práve tam minulý rok pracoval novomestský anesteziológ Dušan Mach. Šesťtýždňová jemenská misia bola jeho prvou. 

Dušan Mach bol s Lekármi bez hraníc na misii v jemenskom meste Aden. Foto: Archív Lekári bez hraníc

Brno – Rozbité domy, ozbrojené hliadky, ale aj nemocnica na veľmi dobrej úrovni. Tak opisuje momentálnu situáciu v Jemene Dušan Mach, ktorý tam v meste Aden šesť týždňov pôsobil na misii Lekárov bez hraníc. Kvôli vojnovému konfliktu je v krajine humanitárna kríza, misia tak má podľa Macha obrovský význam. „Pomáhame ľuďom v zúfalých situáciách, do ktorých sa často dostávajú len preto, že sa narodili v nesprávny čas na nesprávnom mieste,“ hovorí lekár.

Odkedy sledujete Lekárov bez hraníc?

Vnímam ich už od študentských čias. V deväťdesiatych rokoch sa stali veľmi populárnymi vďaka tomu, že získali Nobelovu cenu za mier. Mali moje sympatie, bolo mojím prianím raz s nimi na misiu odísť. Dozrel som ľudsky a profesne, a tento sen som si minulý rok splnil.

Prečo ste sa pridali?

Som presvedčený o tom, že práca, ktorú vykonávame, je nesmierne dôležitá. Humanitárna činnosť má zmysel, pretože pomáha ľuďom v zúfalých situáciách, do ktorých sa často dostávajú len preto, že sa narodili v nesprávny čas na nesprávnom mieste. Sú to ľudia bez zdravotnej starostlivosti, vystavení vojnovým konfliktom alebo prírodným katastrofám. Ani Lekári bez hraníc, ani ja sám nie som schopný zmeniť svet. Nevieme ovplyvniť jadro problému. Ale my sme tam kvôli pomoci konkrétnym ľuďom. Akýkoľvek človek je v tej chvíli naším pacientom. Bez ohľadu na to, na ktorej strane konfliktu stojí, aké má náboženské vyznanie, národnosť, politické postoje. Je to Hippokratova prísaha v najčistejšej podobe.

Čo musí lekár splniť, aby sa stal súčasťou tímu?

Na misiu nemôže odísť medik alebo lekár, ktorý nemá žiadne skúsenosti. Nemal by to byť lekár vo výcviku. Ako špecialista, napríklad anesteziológ, chirurg či ortopéd, potrebujete atestáciu. Ak ju nemáte, môžete ísť ako praktický lekár, ale v tom prípade sú potrebné aspoň dva roky praxe. Aby sa lekár stal súčasťou tímu, musí prejsť výberovým konaním. Tam musíte ukázať aj iné kvality.

Aké kvality?

Hlavne to, že sa dohovoríte cudzím jazykom. Minimum je angličtina, veľkou výhodou francúzština. Taktiež je dôležité aj to, či ste tímový hráč. Či budete zvládať prácu v sťažených podmienkach, pod stresom. Práve to sa Lekári bez hraníc snažia pri výberovom konaní zistiť. Mňa pozvali na výberové konanie do Viedne. Trvalo jeden deň. Vystavovali nás rôznym situáciám, do ktorých sa môžeme dostať, a naše reakcie pozorne sledovali.

 

Na krátery po mínach sa pripraviť nedá

Počas vašej misie ste pôsobili v Jemene. Prečo práve táto krajina?

Mala to byť moja prvá misia a dostal som ponuku ísť práve do Jemenu. Povedal som si, že si vyberať nebudem, a myslím, že to tak bude aj naďalej. Ak cítim, že ma v krajine potrebujú, pôjdem. Misiu vás nikto nenúti prijať, môžete ju odmietnuť, lebo sa na ňu necítite. Ja tam ale ako anesteziológ nejdem na dlhú dobu, pre mňa je to šesť až deväť týždňov. Za takýchto okolností som pripravený vyraziť kamkoľvek, kde som potrebný. Samozrejme sa ale informujem o bezpečnosti v krajine.

Ako ste sa na misiu pripravovali?

S ponukou ísť do Jemenu som dostal aj dostatok informácií, aby som zistil, ako to tam vyzerá. O čo ide, aký je politický kontext krajiny. Teoreticky sa vždy pripravíte. Prax je už iná. Ťažko sa človek, ktorý celý život vyrastá v strednej Europe, nachystá na to, že sa odrazu ocitne vo vojnovej zóne. Vidíte rozbité domy, krátery po mínach, po bombách, ozbrojené hliadky. Na to sa pripraviť ani nedá.

Ako to v Jemene teda vyzeralo?

Je to zabudnutá krajina, ktorá je vystavená pomerne veľkej humanitárnej kríze. Milióny ľudí sú vnútorne vysídlené - museli opustiť svoje domovy, pretože tam prebieha vojnový konflikt. S tým sú spojené iné problémy – je tam rozšírená podvýživa, obyvatelia majú nedostatok jedla a pitnej vody. O nedostatočnom prístupe k zdravotnej starostlivosti ani nehovorím.

V akých podmienkach ste v nemocnici pracovali?

Bol som veľmi príjemne prekvapený tým, aká vysoká úroveň poskytovania starostlivosti v tej nemocnici bola. Patrila našej organizácii. Prístroje boli zaistené. Pracovali sme na dvoch operačných sálach, ktoré boli slušne vybavené. Nemocnica mala sedemdesiat lôžok, jednotku intenzívnej starostlivosti, urgentný príjem. Aj v takýchto náročných podmienkach sa teda dá robiť medicína na pomerne vysokej úrovni. Samozrejme, nebolo to vybavenie, na aké sme zvyknutí v strednej a západnej Európe. Nebolo však ani také, ako ho poznáme zo seriálu MASH.

Aká bola spolupráca s miestnymi lekármi?

Zahraničných pracovníkov bolo len sedem či osem, väčšina lekárov a personálu pochádzala z Jemenu. Boli to najmä mladí lekári. Z veľkej časti bolo mojou úlohou práve vyučovať. Učil som ich používať napríklad ultrazvuk. Dozeral som na operačné sály a jednotku intenzívnej starostlivosti, ale postatná čať práce bolo na tých lekároch. Zvládali ju vynikajúco. Boli vďační za to, že im človek niečo ukázal, niečo ich naučil.

S akými poraneniami za vami pacienti prichádzali?

Bola to nemocnica, ktorá príjmala pacientov so zraneniami z vojnového konfliktu. Mesačne sme vykonávali asi štyristo operácii – väčšinou išlo o následky strelného poranenia, rany po výbuchu míny či bomby. Operovali sme priestrely brucha, hrudníka, končatín, taktiež zlomeniny a roztrieštené končatiny.

 

Bojujúce skupiny nás akceptujú

Opisujete Jemen ako aktívnu bojovú zónu. Ocitli ste sa v nebezpečenstve?

Lekári bez hraníc sa veľmi starajú o bezpečnosť svojich pracovníkov. Nielen zahraničných, ale aj o tých z radov miestneho obyvateľstva. Na odstránenie rizika existujú pomerne striktné pravidlá. Celých šesť týždňov, ktoré som bol na misii, som strávil zavretý v nemocnici. Areál sme za celú dobu nemohli opustiť. Jediný okamih, kedy som sa dostal z nemocnice, bola cesta z letiska a na letisko. Nemocnicu navyše od zvyšku mesta oddeľovala betónová stena. Bola strážená, do areálu sa nemohlo vstúpiť so zbraňami. V nemocnici sa teda v žiadnom prípade nestrieľalo. Ak by sme vyšli na strechu, mohla by nás zachytiť zablúdená strela. V momente, keď sa začne strieľať, sa človek ale radšej zavrie do svojej izby.

Stále však prichádzate do kontaktu s bojujúcimi stranami.

Na misiách sme pravidelne v kontakte so všetkými stranami vojnového konfliktu, Oni ale všetci vedia, že sme tam preto, aby sme poskytovali nestrannú zdravotnú starostlivosť. Bojujúce strany nás akceptujú, sme nejakým spôsobom chránení. Aj v Jemene si nás veľmi vážili. Oceňujú, že sa snažíme pomáhať. To robí misiu bezpečnou.

V posledných rokoch však boje zasiahli aj nemocnice Lekárov bez hraníc. Ako ste sa s týmto rizikom vyrovnali?

V posledných dvoch rokoch sa významne porušujú pravidlá Ženevských konvencií. Sú krajiny, kde sa nemocnice stali terčom útoku ozbrojených síl. Tragédie sa odohrali napríklad v Sýrii, v Afganistane, dokonca aj v severnej časti Jemenu. S rizikom sa teda človek vyrovnať musí. Ale vo chvíli, kedy organizácia cíti, že riziko stúpa, misiu radšej preruší a pracovníkov stiahne. Nešiel som teda do niečoho bezhlavo. Riziko bolo pre mňa prijateľné. 

Ako prebiehajúci vojnový konflikt ovplyvnil vašu prácu v nemocnici?

Ak sa stane veľké nešťastie, dôjde k výbuchu alebo útoku, tak sa môže stať, že do nemocnice v jednej chvíli príde veľa pacientov naraz. Vtedy treba jej systém okamžite prebudovať. Nemôžeme ľudí príjmať cez urgent, zapchal by sa. Musíme pacientov už pri vchode roztriediť podľa toho, ako rýchlo budú potrebovať ošetrenie.

Ako to funguje?

Sú roztriedení do štyroch farebných skupín - od zelenej, čo sú ľahké poranenia, ktoré ani nebudú vyžadovať hospitalizáciu, cez žltú, kedy sú to už závažné poranenia, ale pacienti nepotrebujú operáciu v priebehu nasledujúcich minút. Do tretej, červenej skupiny spadajú ľudia priamo ohrození na živote. Poslednou je čierna. S tou treba vždy počítať. Sú to ľudia, ktorým v danej situáci nie je možné pomôcť, nie je to v našich silách. Majú poranenia nezlúčiteľné so životom alebo im jednoducho nemôžeme z kapacitných dôvodov pomôcť.

Čo sa v lekárovi odohráva, keď musí niekomu prideliť čiernu farbu?

Toto rozhodnutie preberá na seba najskúsenejší lekár. Bola to teda aj moja práca. V tej chvíli musíme zmeniť spôsob myslenia a úplne vytesniť emócie. Musíme sa rozhodovať tak, aby sme zachránili život čo najväčšiemu počtu pacientov. Niekedy to proste inak nejde. Emócie tam vzadu v hlave sú, ale ak to chcete robiť, musíte sa ich pokúsiť vypnúť. Celá misia, práca v takých podmienkach je veľmi intenzívny a ťažko reprodukovateľný zážitok. Bude ma sprevádzať po zvyšok života. Nie je to niečo, čo sa dá vytesniť.

 

Českí pacienti sa málo podobajú jemenským

Je ťažký aj návrat domov?

Keď človek odchádza na misiu, pripravuje sa na ňu. Samozrejme, že realita prekvapí, ale do istej miery sa pripraviť dá. Keď sa vraciate, nechystáte sa. Prečo by ste sa chystali na to, že idete domov? Myslím, že práve návrat je horší. Návrat z vojnovej zóny do civilizovanej Európy je oveľa emocionálnejší zážitok. Ukázalo sa mi, že množstvo problémov, ktoré my tu riešime, ani problémy nie sú. Naháňame sa za vecami, ktoré nie sú podstatné. Nemáme zrovnané hodnoty.

V čom je najväčší rozdiel medzi prácou v nemocnici v Česku a v Jemene?

Stále to je práca s ľuďmi a cieľ má rovnaký. Rozdiel je ale určite v tom, že tu pracujem s kvalitnejšou technikou, mám viac prístrojov a personálu. Spektrum mojich pacientov je úplne iné. Sú veľmi málo podobní tým jemenským.

Ako to myslíte?

Keď si vezmem službu na urgentnom príjme tu v nemocnici v Česku, tak sa mi pokojne môže stať, že ma niekto zobudí o tretej v noci a ideme vytiahnuť kliešťa. Keď ma v Jemene prebudili o tretej v noci, tak to bol pravdepodobne prestrelený hrudník alebo zdevastované končatiny po výbuchu. My tu našu starostlivosť využívame, zneužívame a často nadužívame, a to s pomerne veľkou nevďačnosťou. Hnevá ma, keď takéto zneužívanie vidím. Nevážime si to, čo tu máme.

Nemáte aj doma pretrvávajúci pocit nepokoja?

Ja pracujem ako lekár už takmer dvadsaťpäť rokov. Som zvyknutý pracovať s pacientmi v kritickom stave. Z tohto pohľadu som na to bol pripravený. Aj keď je jasné, že niektoré veci, čo som videl tam, v strednej Európe neuvidím. Nemyslím si ale, že šesť týždňov ma poznamenalo natoľko, aby som trpel nejakým stresom. Rád by som si naopak misiu ešte na jeseň zopakoval. Bude to záležať na tom, čo mi ponúknu. Ak bude riziko akceptovateľné, tak pôjdem. Šesť týždňov zo svojho života by som každý rok chcel venovať Lekárom bez hraníc. 

 

* Dušan Mach sa narodil v roku 1969. Vyštudoval Lekársku fakultu Masarykovej univerzity v Brne, pracuje ako anesteziológ. Momentálne pôsobí v Novom Meste na Morave ako primár ARO. V roku 2016 bol na misii Lekárov bez hraníc v jemenskom meste Aden. Má tri deti.  

Klíčová slova: Lekári bez hraníc, Jemen, misia

Fotogalerie

Hodnocení příspěvku

1 | 2 | 3 | 4 | 5 (1 - nejhorší, 5 - nejlepší)

Vkladání nových komentářů skončilo.