24.04.2015 08:16


Keď už nám tie pusy narástli...

Autor: Gáfriková Eliška | Kurz: Stisk | Kategorie: Publicistika

Neviem, či je to dôsledok dnešnej rýchlej doby, kedy nikto nemá na nič čas, alebo na to skrátka všetci zabúdajú, ale čarovné slovíčka prosím či ďakujem som na niektorých miestach nepočula už poriadne dávno. Zvláštnymi preborníkmi v ich vynechávaní sú zdá sa všetci, ktorí sa ocitli pod vplyvom zdanlivého časového stresu, napríklad ľudia, ktorí niekam cestujú alebo nakupujú v obchodoch.

Už od malička mi boli najprv rodičmi a potom v škole vtĺkané do hlavy (nazvime to pracovne) tri pé. Pozdraviť, poprosiť, poďakovať. Ako správne poslušné dievčatko som sa ich naučila a zostalo mi to dodnes. Ľutujem všetkých, ktorým píšem mail so žiadosťou o čokoľvek. Potenciálny príjemca si môže byť istý, že minimálne prvá polovica správy bude obsahovať zdvorilostné frázy. Musí sa prelúskať hŕbou viet typu „Veľmi rada by som Vás poprosila“, alebo „ak by Vás to príliš neobťažovalo...“. A rovnaké je to so mnou aj v bežnej komunikácií. Čudujem sa, že než sa dostanem k jadru veci, adresát si neodskočí niekam na kávičku. Možno by aj zákusok stihol. V zdvorilostnej komunikácií som teda neprekonateľná. Až tak, že si niekedy hovorím, že by to chcelo trochu obmedziť, lebo takéto slová a frázy zaberajú pomerne veľký priestor. Lenže v poslednej dobe sa stretávam s tým, že niektorí ľudia zdvorilostné frázy obmedzujú až príliš. autorka článku

Zaujímavé na častom vynechávaní slov „prosím“ a „ďakujem“, sú miesta, odkiaľ sa čarovné slovíčka vytrácajú. Zatiaľ čo v reštaurácií či v škole ich ešte počujem úplne bežne, na mnohých iných miestach je to rarita. Takto ľudia „povýšili“ trebárs pokladníčky a pokladníkov z vlakových staníc, predavačky a predavačov zo supermarketov či sprievodcov vo vlaku na robotov, na ktorých skrátka zdvorilými slovami  plytvať netreba. Možno to súvisí s časom, ktorý na takýchto miestach plynie akosi prirýchlo.

Nákupcovia lístkov pri pokladniach na vlakových staniciach pokojne na tri pé zabúdajú a len vyšteknú, kam to vlastne cestujú. Úprimne sa potom ani trochu nečudujem tamojším zamestnancom, že sú často na ľudí nepríjemní. Na takom mieste samozrejme nie je času nazvyš. Vlaky na cestujúcich nečakajú, a rad ľudí pri pokladničnom páse vie byť niekedy nepríjemnejší ako „utečený“ vlak. Lenže slová „prosím“ a „ďakujem“ nezaberú ani desať sekúnd. Za ten čas nám vlak neubehne, a odmenou nám bude dobrý pocit. Neraz sa mi už totiž stalo, že zatiaľ čo človeku predo mnou pani pokladníčka na vytrvalé mlčanie odpovedala len nevrlým Dovidenia, na moje Nech sa páči a Ďakujem bola odpoveď diametrálne odlišná – Majte sa pekne, Dovidenia. Plus úsmev.

V živote sa snažím riadiť jednoduchým, ale pravdivým mottom: Nerob iným to, čo nechceš, aby robili oni tebe. Nikomu nie je príjemné keď naňho iný len šteká rozkazovacie vety. Prípadne odpovedá len nadutou tvárou – ako to robí väčšina cestujúcich pri kontrole platnosti cestovného lístka. Ak takto niekto komunikuje, márne sa potom rozdrapuje, že „tej nepríjemnej ženskej v okienku nestojím ani za poriadnu odpoveď“, čo som nedávno počula kdesi pri čakaní na vlak.

Čas nás tlačí neustále. Napriek tomu by sme nemali zabúdať aspoň na elementárnu slušnosť. Ako to nedávno vystihla jedna staršia pani, keď istá slečna vo vlaku vyliezala z kupé a takmer ju zložila: „Tak aspoň bé poviem, keď už mi tá pusa narástla, nie?!“ Aj v miestach, kde na nás čas dolieha trochu viac než zvyčajne, by sme sa mali snažiť myslieť na tri pé - pozdraviť, poprosiť, poďakovať. Keď už nám tie pusy narástli...

Klíčová slova: slušné chovanie, zdvorilostné frázy

Fotogalerie

Hodnocení příspěvku

1 | 2 | 3 | 4 | 5 (1 - nejhorší, 5 - nejlepší)

Vkladání nových komentářů skončilo.