06.04.2015 19:07


Keď sa z drog stane životný štýl

Autor: Hyrliková Henrieta | Kurz: Stisk | Kategorie: Publicistika

O číhajúcom nebezpečenstve drog dnes možno počuť zo všetkých strán. Už malé deti na najnižších ročníkoch v škole učia, že drogy sú zlé a treba sa im vyhýbať. Napriek tomu je však množstvo ľudí, najmä mladých, ktorí tomuto pokušeniu neodolajú. Strávila som deň s kamarátkou, ktorá mi nie len porozprávala o tom, ako sa do kolotoča drog dostala, ale taktiež mi ukázala, ako vyzerá bežný deň človeka, ktorý v tom "lieta". Všetky mená v reportáži sú zámerne zmenené.

„Už to smrdí?“ pýta sa Lucia vdychujúc dym zo začiernenej sklenenej rúrky s akousi látkou vo vnútri. Sedíme v pekne zariadenej izbe v dome muža bez mena, ktorého poznám sotva polhodinu a už som mala možnosť vidieť ho zo sklenenej tabuľky pomocou skrútenej bankovky šňupať pervitín. V bohom zabudnutej dedine niekde na severe Slovenska. Lucia, kamarátka, s ktorou sme sa nevideli niečo vyše dvoch rokov, mi rozpráva príbeh o tom, ako sa dostala na úplné dno.

Šok

Je studené sychravé dopoludnie, cestujúci vystupujú z vlaku a ponáhľajú sa každý za svojim cieľom. Niekto je na ceste z práce, niekto do práce, mladá slečna s kufrom je istotne študentka, ktorá sa už teší domov. Len ja v tom zhone stojím, chvejem sa od zimy a napäto čakám, čo prinesie tento deň.

O pár minút sa priženie tmavé auto s rozbitým predným sklom, spraví prudkú otočku, pričom napol rozpustený sneh lieta z pod jeho kolies na všetky strany, a zastaví priamo predo mnou. „Nastúp z druhej strany,“ vraví známy hlas. Auto bolo naložené niekoľkými cestovnými taškami s oblečením, knihami a všeličím možným. „To sú moje veci, nemám ich zatiaľ kde dať,“ vykukne na mňa dvadsaťročná Lucia zo sedadla spolujazdca. Nemá kde bývať, časť vecí má v tomto aute a časť u druhého kamaráta. „Inak ahoj, som rada, že ťa konečne vidím,“ vraví nadšene a zapaľuje si pri tom cigaretu. Strapaté a zničené ryšavé vlasy má zapnuté do gumičky, z ktorej jej trčí malý dred. Prepadnuté líca, akné, vychudnutá postava oblečená v roztrhaných džínsoch, nohy v premočených topánkach vyložené na palubnej doske. Svoj šok z toho, čo vidím, sa snažím nedávať najavo. Bývala taká pekná.

Vezie nás jej kamarát Milan, odhadom tak tridsaťročný. Popri jeho zbesilej jazde, kedy ja kŕčovito zvieram držadlo dverí, si Lucia v kľude sedí bez zapnutého pásu s vyloženými nohami a treťou cigaretou v ruke a vedieme akúsi formálnu konverzáciu o tom, ako ide život. „Ozaj, v piatok idem do basy, tak som rada, že sme to stihli ešte pred tým,“ povie len tak mimochodom a potiahne z cigarety. Dvakrát ju chytili šoférovať pod vplyvom alkoholu a bez papierov, a tak dostala mesiac.

S alkoholom experimentovala už na základnej škole, s drogami začala o čosi neskôr. V maturitnom ročníku dostala podmienku, že musí prerušiť štúdium, inak ju vyhodia. „V septembri nastúpim externe, zhotovili mi individuálny plán. Teda, ak znovu niečo nepokašlem.“ Sadne si na posteľ a z vrecka mikiny vytiahne sklenenú rúrku. „Však to nie je nič zlé,“ žmurkne na mňa.

Ilustračné foto (Henrieta Hyrliková)

Prechodný pobyt

Dorazíme na miesto niekde v priemyslovej zóne, ktoré vyzerá ako továreň alebo sklad. „Nemám ťa veľmi kam vziať, ale aspoň ti ukážem, kde momentálne prebývam,“ vraví mi so smiechom Lucia a vedie ma bočným vchodom do plechovej budovy. Jej rodina sa jej snažila niekoľkokrát pomôcť, ale nakoniec vždy ušla z domu. „Ja mám doma dvere otvorené, ale takto je mi lepšie. Tu sa na mňa nikto nepozerá ako na feťáčku.“

Vo vnútri to vyzerá ako na stavenisku, všade ležia vedrá a murárske nástroje, stretneme aj niekoľkých robotníkov. Vojdeme do jednej z miestností. Malá izba, v ktorej pred televízorom odpočíva šesť mladých mužov, na pohľad nijak nevymykajúcich sa štandardu. Vo vzduchu je zvláštny zápach, po zemi sú pohádzané rôzne veci a odpadky, všade ohorky a popol z cigariet. Na stole a v posteli ležia zaschnuté taniere, v rohu majú svoje miesto škatule od pizze. Chalani sú veľmi milí: „Cíť sa tu ako doma. Hlavne sa nevyzúvaj.“ To by mi ani nenapadlo. „Dáš nám za desať?“ pýta sa Lucia jedného z nich. „Ale prachy chcem hneď, nie ako naposledy,“ odpovedá jej dredatý muž. Po chvíli vojde do miestnosti aj šofér Milan a zamáva s desať eurovou bankovkou. Lucia vytiahne spoza kresla vedro naplnené vodou, v ktorom pláva plastová fľaša s odrezaným spodkom, a do hrdla obaleného alobalom začne vkladať marihuanu. Tento systém sa nazýva vodné bongo. „Dáš si?“ pýta sa ma. Zdvorilo pokrútim hlavou. „Ja si rád dám za ňu,“ ponúkne sa Milan a už kľačí pri vedre. Počuť bublanie. Výdych. Dym. Po izbe sa začne šíriť špecifická vôňa. Niekoľko krát sa všetci vystriedajú. Pri odchode mi Lucia strčí do ruky nabitú sklenenku. „Tu máš na neskôr, odo mňa si predsa musíš vziať. Bolo by nezdvorilé, keby nie,“ prehodí a znova sa začne smiať.

Biznis

Uháňame rýchlosťou ďaleko vyššou, než je predpísaná. Ďalšou zástavkou je parkovisko, kde čakáme na Luciinho ďalšieho kamaráta. Ten sa dostavil aj so ženou, výstredne oblečenou a s výrazným mejkapom. „Čo tu chce ona?“ pýta sa naštvane Lucia. Zapaľuje cigaretu. Milan ju preruší a nastane debata, ktorej pointa mi uniká. „Ak nemáte, tak vypadnite a choďte ako chcete,“ ukončí spor Lucia. Žena z auta vystúpi, muž bez mena zostáva. „Tak ideme k tebe domov.“

„Peniaze boli, sú aj budú. Vždy sa nájde niečo.“ Lucia si na živobytie už zarábala mnohými spôsobmi. Obchody s autami, drogami, podvody... „Tento život mi veľa vzal, ale veľa ma aj naučil. Prachy nie sú prvoradé, ja mám iné hodnoty.“ Ľahne si na posteľ a rozpaží ruky. „Sloboda!“

„Do basy sa teším“ 

Dorazíme do dediny ďaleko za mestom a Lucia s Milanom odchádzajú do obchodu. Neznámy muž ma zatiaľ usadí vo svojej obývačke. Dom je veľmi vkusne a moderne zariadený, je v ňom však značný neporiadok. „S drogami si už zoznámená, však?“ Na stole leží niekoľko sklenených fajok, tabuľka, plastové vrecúška. Začne upratovať a popritom mi vysvetľuje, ako sa veci majú s Luciou: „Ona je strašne tvrdohlavá. Nepomôžeš jej. Všetci sa snažíme jej pomôcť, ale ona si to nenechá. Možno jej tá basa otvorí oči.“ Sadne si vedľa mňa, kreditnou kartou urovná bielu čiaru a o chvíľu sa už iba usmieva.

Lucia si však z toho ťažkú hlavu nerobí. „Ja sa do tej basy vlastne teším. Skúsim niečo nové, vieš ako,“ smeje sa. Už zažila aj horšie veci. Nezaujíma ju, čo si o nej myslia ostatní. Jej vlastná rodina ju podľa nej sklamala, pretože jej nedôverovali. „Tým, že ma budú stále podozrievať, mi nepomôžu. Pomohli by mi tým, keby ma podporili finančne.“ Ale to nechcú. Chcú, aby navštívila psychológa. „Mala som aj také obdobie, kedy mi škriatkovia v hlave hovorili, čo mám robiť. Aj to som zvládla prekonať sama,“ vraví s úsmevom na perách. Ďalší šluk.

„Pretože ma to baví”

Sedíme na posteli v pekne zariadenej izbe v dome muža bez mena, Lucia fajčí cez sklenenú rúrku. „Iba piko, prisahám. Hovorí sa, že si pichám, ale to sú kecy.“ Ja som dosť prekvapená, ona však o všetkom hovorí s akousi ľahkosťou. A úsmevom na perách. „Nie som závislá.“ Skúšala už veľakrát prestať, ale na čo vlastne? Vždy, keď mala problémy, pomohlo jej to cítiť sa lepšie. „Baví ma to. Je to môj životný štýl. Raz, keď sa rozhodnem, že chcem mať deti, tak prestanem.“  Nie je spokojná so svojím životom, ale ťažko to len tak zmeniť. Nohy si pritiahne k sebe a trochu posmutnie. „Jasné, že mi chýba rodina. Nedovolia mi tráviť čas s mojou malou sestrou a to ma mrzí najviac.“ Ale vrátiť sa nechce.

Klíčová slova: drogy, pervitín, závislosť, reportáž

Fotogalerie

Hodnocení příspěvku

1 | 2 | 3 | 4 | 5 (1 - nejhorší, 5 - nejlepší)

Vkladání nových komentářů skončilo.