Extrémistické názory sú nebezpečné, treba ich korigovať

Myslím si, že dvadsiate prvé storočie je nebezpečné. Samozrejme, vojnové konflikty či politické nepokoje mapujú prakticky celé dejiny ľudstva. Momentálne sa odohráva takzvaná hybridná vojna, ktorá je na prvý pohľad neviditeľná, pretože prebieha inými prostriedkami ako klasický konvenčný konflikt. Je to vojna o ľudské vedomie. Myseľ človeka je veľmi ľahko ovplyvniteľná, pričom tí, ktorí ju ovplyvňujú sú najčastejšie verejní činitelia, politici. Preto je podľa môjho názoru veľmi nebezpečné, keď ľudia, ktorých vyjadrenia číta alebo počúva  množstvo ľudí, hovoria o témach, ktorým nie úplne dokonale rozumejú, respektíve keď ponúkajú svoj značne subjektívny pohľad na háklivú problematiku.

Následne sa dostávajú väčšine obyvateľstva do podvedomia a často im podsunú určitým spôsobom svoje idey a pohľady, ktoré však neraz majú od tých správnych na míle ďaleko. Máme to možnosť sledovať predovšetkým v politickom dianí, či už na Slovensku, v Českej republike, Francúzsku, Maďarsku alebo v iných okolitých krajinách. Stále viac a viac sa objavujú politici či politické subjekty, ktoré hlásajú extrémistické názory, vyznávajú krajnú pravicu či vo veľkom hovoria o nacionalizme. Nie je nič zlé na tom, keď niekto cíti pre svoju krajinu a stavia ju na prvé miesto, ale veľmi podstatný je spôsob, akým to robí.

Nechcem byť, a ani nebudem, v tomto článku konkrétny, to nie je jeho cieľom. Podľa mňa je však potrebné, aby boli názory, ktoré bez väčších diskusií možno označiť za extrémistické, čo najviac obmedzované. Pokojne do takej miery, aby im nebol venovaný priestor v médiách. Keď totiž v súčasnosti politický představitel povie niečo, čo je proti všeobecným hodnotám, alebo dokonca ľudským právam, je vzniknutá správa označená za senzáciu a médiá sa predbiehajú v tom, kto ju zverejní ako prvý. To je veľká chyba.

Takýmto názorom či ideám by nemal byť venovaný priestor, predovšetkým v masových médiách. Ich odberateľmi sú totiž často aj ľudia, ktorých práve v daný deň mohol nahnevať člen národnostnej menšiny, niekto iného náboženského vyznania či človek s inou rasou. Následne sa aj vplyvom slabo fungujúceho kritického myslenia v názoroch „kompetentných“ nájde a začne sa s nimi stotožňovať. Dovolím si tvrdiť, že počet ľudí s nižšou úrovňou vzdelania sledujúcich masové médiá je vyšší, ako počet vysokoškolsky vzdelaných ľudí, ktorí médiám venujú pozornosť. Dôsledkom toho môže byť určité stotožnenie s extrémnymi názormi a následné zobrazenie názorov ľudí vo výsledkoch parlamentných volieb.

Podobný jav možno sledovať na Slovensku, kde extrémistická strana dokonca obsadila miesto v parlamente a podľa dostupných štatistík stále naberá na popularite. Obdobný problém majú aj vo Francúzsku, kde je otvorená predovšetkým otázka nacionalizmu.

Proti extrémnym názorom treba bojovať, treba ich brzdiť. Ako? To je pravdepodobne na dlhšiu analýzu a širšiu diskusiu, avšak jedno je isté. Ak budú verejní činitelia naďalej vo veľkom prezentovať svoje, neraz až protiústavne, názory v masových médiách a bude im dávaný rovnaký priestor ako korektným politikom, situácia sa k lepšiemu nepohne.