04.11.2020 16:46


Dušičky po slovensky. Cintoríny zívali prázdnotou, ľudia sa išli testovať

Autor: Eva Štefanková | Kurz: Online Stisk | Kategorie: Publicistika

Posledný októbrový víkend si budú Slováci ešte dlho pamätať. Tento rok totiž museli oželieť tradičnú hrobovú turistiku. Namiesto toho sa Slovensko podrobilo antigénovému testovaniu na covid-19. Výnimkov neboli ani obyvatelia Považskej Bystrice.

Typická, daždivá, jesenná nedeľa. Alebo nie tak celkom? Druhý deň najväčšej logistickej operácie v histórii Slovenska. Aj tak označujú slovenskí politici celoplošné testovanie. Cestou k odbernému miestu sa snažím odhadnúť ako dlho budem čakať. Včerajšok sa totiž nezaobišiel bez komplikácii v podobe nekonečných radov či chýbajúcich testov. Vo vačku kabáta nahmatám slúchadlá. Na niekoľko hodín čakania som teda pripravená. Už som takmer pri základnej škole, kde testovanie prebieha. Nikde nikoho. Dnešok bude zrejme pokojnejší. Pred vchodovými dverami, oblepenými covidovými informačnými letákmi, stoja v rade traja ľudia. Bez slov, takmer nehybne. Všetci zasnene hľadia na rovnaký leták zhruba vo výške očí. Možno sú myšlienkami pri svojich nebohých blízkych. Využívajú to ticho a spomínajú. I keď sú pre pandémiu cintoríny zatvorené, je predsa prvý november, doba, kedy si pripomíname zosnulých. Mokré farebné lístie na stromoch aj na ceste a hmla, stúpajúca z lesa na obzore, dokresľujú ospalú, nedeľnú atmosféru.

Informácie len pre vyvolených

Ani nie desať minút a už stojím na školskej chodbe a podľa pokynu z papiera visiaceho na dverách si striekam dezinfekciu. Dobrovoľníčke v bielom obleku podávam občiansky. „Oproti včerajšku je tu už od rána podstatne menej ľudí. Včera sa vchádzalo dvomi dverami, dnes sme tie zadné ani neotvárali,“ hovorí slečna, ktorej pre ochranné prvky vidieť len oči. Podáva mi číslo 99. Je dobre naladená, a tak sa pokúsim zistiť celkovú účasť za prvý deň. Zneistela. Krok vedľa, napadne mi. V tom momente počujem hrubý mužský hlas: „Vy ste od novín? To vás nemá čo zaujímať! Tieto informácie neposkytujeme.“ Nízky zavalitý muž vo vojenskom oblečení si ma premeriava od hlavy po päty. Z jeho rázneho tónu hlasu usudzujem, že viac sa nedozviem.

Nie je to nič príjemné, ale od bolesti neumriete

Pokračujem podľa smeru šípok nalepených na stene. Vysmrkať sa. Vydezinfikovať. Potom mi už bez zbytočných zdvorilostných fráz doktorka strčí paličku do nosa. V momente mi vyhŕknu slzy. Hotovo. Test trval len niekoľko sekúnd. Žiadna smrteľná bolesť. Teraz  vojak, ten čo ma ešte stále podozrievavo sleduje, rukou naznačí  smer k jednej z prázdnych stoličiek. Všetko prebieha mechanicky. Nedokážem identifikovať emócie zdravotníkov a nemá zmysel sa ani pousmiať. Kvôli rúškam a štítom je všetko anonymné. Pred rokom o tomto čase sa chodba, vedúca do tried, hemžila žiakmi. Dnes vo vzduchu viazne neistota a napätie. Stoličky rozložené po celej chodbe sú obsadené len z polovice. Ľudia sedia takmer nehybne, vzorne ako na hodine s riaditeľkou. Šum šepkania, čo nasledoval po mojom rozhovore s vojakom sa už dávno rozplynul.

Deti na chodbe základky nahradili dôchodcovia

Testovanie neodporúčali rizikovej skupine ľudí nad 65 rokov. Paradoxné je, že takmer všetci, čakajúci na výsledky testov, by mi mohli byť starými rodičmi. Okrem mňa znižuje vekový priemer ešte jeden, odhadom tridsaťročný muž. Sedí vedľa mňa a tak sa k nemu nakloním, aby som zistila, čo ho motivovalo dnes prísť. „Nechcem byť v karanténe, musím chodiť do práce,“ vysvetľuje s opovrhnutím v hlase. Áno, fakt, že premiér nariadil desaťdňovú karanténu každému, čo sa nenechá otestovať, výrazne zvýšil účasť.

Už mi ostáva len počkať na výsledok. Radšej sa už nikoho nič nepýtam, lebo od príchodu som pod vojakovým nepretržitým drobnohľadom. Niekto v topánkach s vysokým opätkom, zrejme od nervozity, klope nohou. Aspoň, že tu hrá rádio. Inak by to tu bolo naozaj ako čakanie na súdny rozsudok.

Dvaja ľudia v bielych skafandroch sediaci pri doktorke analyzujú výtery. Atmosféra ako na poobedný spánok. Keďže nikto ďalší neprichádza, doktorka si rukami podopiera hlavu, aby jej neklesla na lavicu. Jeden z dobr