26.12.2012 23:52


Doktorka s maláriou, alebo šesť mesiacov v Afrike

Autor: Peter Baník | Kurz: On-line žurnalistika | Kategorie: Den s...

Čerstvá absolventka medicíny, rozmýšľajúca čo ďalej. Jedného dňa jej zazvonil telefón a v ňom sa ozval človek, ktorý vo svete organizuje humanitárne projekty: „Chcete ísť robiť lekárku v rámci nášho projektu v Afrike?“ Zuzana Kudlová váhala iba chvíľku. „Každý kto niekedy študoval medicínu, sociálnu prácu, alebo niečo podobné, mal aspoň raz v hlave myšlienku, že by chcel ísť pracovať niekam, kde je to naozaj potrebné.“

Autor: Eva Vojtikevičová

Mladá lekárka si vybrala dedinku Kibara s 1 500 obyvateľmi na brehu Viktóriinho jazera v Tanzánii. Po rozhodnutí nasledovali školenia, očkovania, vybavovanie papierov a o tri mesiace sedela v lietadle z Viedne do Dubaja, z Dubaja do kenského Nairobi, a odtiaľ do Mwanzi, druhého najväčšieho mesta Tanzánie, ležiaceho na brehu Viktóriinho jazera. „V deň odchodu som si povedala, že nikam nejdem. Mala som strach a obavy,“ spomína si Zuzka na posledné chvíle na Slovensku, v marci tohto roku. Nakoniec išla. Po príchode do mesta Mwanza na ňu nikto nečakal. „Túlala som sa mestom, potom som sa zavrela do nejakého hotela, džíp po mňa prišiel o niekoľko hodín.“ Do cieľovej destinácie chýbalo päť hodín cestovania po poľných cestách.

Prvý deň a okuliare

Prvý deň v práci sa akékoľvek ružové okuliare stratili: „Stretla som masajskú babičku, ktorá rozhodovala o živote svojho vnuka, rozhodovala o tom, či zomrie alebo nie, či ho nechá v nemocnici, alebo nie. Stretla som podvyživené deti, videla som hádku, keď ľudia z nemocnice nevedeli presvedčiť rodičov, aby svoje deti nechali v nemocnici. Ostala som v šoku a pochopila, že to nebude tak, že sa so mnou bude každý priateliť a ja im budem pomáhať,“ spomína Zuzka na ťažký začiatok. Problémom bol aj jazyk: „Aj keď som predtým mala informáciu, že sa po anglicky dorozumiem, dalo sa to iba s niekoľkými sestričkami, ktoré mi pomáhali dorozumieť sa s ostatnými.“ Časom sa naučila trošku po swahilsky, tak aby to stačilo na komunikáciu v nemocnici.

Spolu s kolegyňami bývala v malom domčeku priamo v areáli nemocnice. „Domčeky boli pre zamestnancov, ktorí nepochádzali z Kibari. Miestnych pracovalo v nemocnici iba niekoľko, hlavne sestričky bez vzdelania a pomocní pracovníci, ako upratovačky, alebo strážnici.“ Väčšina zamestnancov bola z Mwanzy, mesta, v ktorom bola aj lekárska vysoká škola. Napriek tomu bol okrem Sloveniek jediným naozajstným lekárom manažér nemocnice, ktorému na liečbu neostávalo veľa času.

Stratené peniaze a vyššie kruhy

 „Kibarskú nemocnicu založili pred 50 rokmi Holanďania. Keď odišli, nemocnica spadajúca pod miestne biskupstvo začala chátrať, až sa z nej časom stal lazaret, do ktorého sa už ľudia nechodili liečiť, iba umierať,“ približuje Zuzana históriu tohto miesta. V nemocnici sa strácali peniaze a hygienické podmienky sa rapídne zhoršili. „Peniaze určené na chod nemocnice mizli, každý sa tváril, že nevedno kde. Pokiaľ tam niekto má vysoké spoločenské postavenie, všetci sa ho boja a nikto sa proti nemu neozve, inak by skončil zle,“ popisuje Zuzka tamojšie pomery.

V roku 2011 sa miestny biskup rozhodol nemocnicu znovu obnoviť a napísal  list rektorovi jednej vysokej školy na Slovensku, o ktorom vedel, že organizuje humanitárnu pomoc. Začiatkom roku 2012 bol už v Kibare slovenský tím, ktorý sa snažil dať nemocnicu do poriadku. „Nemocnica má spádovú oblasť 150 000 ľudí. Keď nebola funkčná nemocnica, starali sa o nich ľudoví liečitelia, teda šamani. Po tom, čo tam náš tím prišiel, podpísal s nemocnicou zmluvu, ktorá hovorí, že sa musia rešpektovať naše rozhodnutia. Boli tam traja ľudia zo Slovenska, dvaja lekári a logistička, ktorá prevzala starostlivosť o financie a všetky organizačné záležitosti. Dnes už nemocnica nie je v mesačnej strate a veci sa robia transparentne a tvrdo,“ vysvetľuje Zuzka začiatky tímu v miestnom prostredí a postupné zmeny. „Ja som tam prišla v marci, stála posádka sú od júla tohto roku traja ľudia- dvaja lekári a logistička.“ Problémom bolo, že domáci zamestnanci, ktorým sa zmenili pomery, odmietali rešpektovať Európanov. „Boli urazení, nespolupracovali. Až po prvých úspešných finančných a organizačných výsledkoch nám začal veriť tamojší manažér nemocnice a pochopil, že sme naozaj prišli pomôcť.“

Život pri jazere

Zdravotnícka starostlivosť je v Tanzánii veľmi drahá a poistenie majú iba zamestnaní ľudia, v Kibare teda takmer nikto. „Miestni sa živia pestovaním kukurice, ryže, zemiakov a podobných plodín, alebo rybolovom. Vody Viktóriinho jazera sú však kontaminované fabrikami na okolitých stranách jazera, množstvom parazitov. Tá voda je úplne neprirodzená, odkedy do nej už kolonizátori nasadzovali vlastnú faunu a flóru aby si jazero prispôsobili. Okrem rybolovu v tej vode robia miestni všetko, od kúpania až po pite, takže je z toho množstvo zdravotných ťažkostí.“
Za nemocnicu si musia platiť, pred príchodom slovenského tímu to boli často nedosiahnuteľné poplatky, dnes si môžu dovoliť aspoň niektoré lieky a liečenia, existujú výnimky na starostlivosť zadarmo. „Snažili sme sa to prispôsobiť možnostiam domácich ľudí. Dnes nemocnica funguje relatívne schopne, má 100 lôžok, nevypínajú jej energiu, má  tri oddelenia: mužské, ženské a detské, dve operačné sály, laboratórium, röntgen, ultrazvuk a spolu asi 80 zamestnancov,“ hodnotí lekárka a dodáva, že pacienti tam už nechodia s pocitom, že tam zomrú.

Bežný deň, ryža a zlé mäso

„Vstávame okolo ôsmej, dáme si raňajky, buď nejaké ovocie, ale časom sme zistili kde si môžeme kúpiť aj chlieb, alebo keksy, dokonca sme našli aj maslo,“ približuje začiatok dňa a vysvetľuje miestne stravovacie návyky: „Pre miestnych je chlieb luxus, dováža sa z Mwanzi, alebo z Bundy a je potrebné ho zjesť za jeden deň, inak je z neho buď kameň, alebo rýchlo splesnie. Miestny jedia hlavne ryžu, alebo sladké zemiaky. Nejedia preto, aby im to chutilo, ale preto, aby neboli hladní.“
Čo sa týka nápojov, voda je relatívne nedostatkovým tovarom, nemocnica a okolité domčeky si dažďovú vodu filtrujú, domorodci ju buď prevárajú, alebo nechávajú niekoľko hodín na slnku čo podľa ich viery znamená, že sa voda vydezinfikuje. „Vody je málo, zato kokakolu nájdete všade, “ dopĺňa Zuzka informácie o pomeroch tekutín.
Po raňajkách ide v nemocnici na vizitu. „Tá trvala niekedy do obedu, niekedy do štvrtej poobede, okrem toho sme prepúšťali deti, prijímali sme deti, priemerne ich tam ležalo okolo tridsať, dve, tri na jednej posteli. Stále bolo potrebné riešiť akútne prípady, odbehnúť na operačku, resuscitovať, stihnúť labák, ktorý bol otvorený iba do tretej  ak sa tam niečo zavrie, už vám to v ten deň nikto neotvorí. V podstate bežná nemocničná práca, akurát mnohokrát s vybavením z prvej svetovej vojny, v horúčavách a so sliepkou za chrbtom,“ spomína Zuzka na zverinec priamo na izbách nemocnice. Ak skončila vizita skôr, dievčatá si mohli odbehnúť domov na obed. „Mali sme domácu, tá ráno rozložila uhlíky, urobila oheň a na obed bola navarená ryža, neskôr sme ju naučili pripravovať napríklad baklažán, ktorý sa tam pestoval, ale nikto nevedel, čo sním robiť.“ Mäso si Zuzka dávať neodporúča: „Nevedia ho variť, a zvieratá z ktorých pochádza sú často podvyživené a zamorené parazitmi. “

Iní rodičia

Po obede sa šlo naspať do práce, niekedy až do ôsmej, alebo deviatej večera. Najčastejšou liečenou chorobu bola malária, potom rôzne druhy infekcií, podvýživa, alebo ľudia s HIV, ktorých je v oblastí veľký počet. „Maláriu som vraj mala aj ja. Kolegyne si to teda mysleli, ja si tým stále nie som istá,“ približuje Zuzka situáciu, keď nebolo jasné, či má naozaj maláriu, keďže príznaky sa kvôli antimalarickej prevencii nemohli naplno rozvinúť.
Okrem liečenia pacientov však nemocnica prinášala aj iné ťažkosti: „Najväčším problémom mnohokrát bolo presvedčiť rodičov, aby svoje deti nechali v nemocnici. S dieťaťom tam totižto musel ostať niekto dospelý, inak sa oňho v nemocnici nemal kto permanentne starať a strážiť ho, aby napríklad nevybehlo niekde von, nezranilo sa, alebo ho nenapadlo nejaké zviera. Rodičia však ostávať nechceli a často ani nemohli. Nemali peniaze, mali doma ďalšie deti, alebo nám neverili. “ V Kibare Zuzku prekvapil iný vzťah rodiča k dieťaťu, ako u nás. „Ak dieťa zomrelo, málokedy som videla matku plakať. Zabalila ho do šatky, prehodila cez rameno a odniesla preč. Bolo veľmi ťažké vidieť na týchto ľuďoch nejaké emócie. To som nevedela a neviem pochopiť. Brali život tak, že čo sa stalo, to sa stalo, a ďalej sa tým nezaoberali. Okrem toho neriešili, čo bude zajtra. Vedeli, že dnes majú čo jesť, ale na ďalší deň nemysleli.“
Ženy videla Zuzka plakať hlavne vtedy, keď ich mlátili muži: „To tam bolo úplne bežné, okrem toho je tam rozšírené mnohoženstvo. Ak žena nebola bohatá, väčšinou nemala veľké práva.“ Nevzdelanosť a bieda, to sú podľa Zuzky dve veci, ktoré sú v Kibare neoddeliteľné. „Veľké humanitárne organizácie veľa dobrého neurobili. Naučili miestnych, že sa im môže dariť jedine s pomocou bielych, čo je úplný nezmysel. Pomôcť im môže jedine vzdelanie.“ V Kibare je základná škola z ktorej sa je šanca dostať ďalej, avšak: „iba niekoľko detí je natoľko ambicióznych, aby sa vedeli ďalej prebojovať. A okrem toho je škola samozrejme otázkou peňazí “.
Keď sa mladé lekárky po práci vrátili do domčeka, od únavy odpadli do postele. „Keďže však vonku pobehovalo stále mnoho deciek, kričali, snažili sa k nám dostať, takže sme začali večerný čas tráviť s nimi.“ Zuzke to pomohlo, keďže od detí sa dala naučiť swahilčina a spolu s kolegyňou Evou ich učili po anglicky. „Keď nám jedna kolegyňa zo Slovenska doniesla filmy, tak sme mali dvakrát do týždňa filmový večer. Kúpili sme si aj gitaru, s deckami sme si po večeroch spievali. “

(Ne)bezpečie

Cez víkend Zuzku čakala buď práca, alebo výlet. „Chodili sme často prenajatým autom do mesta Mwanza, kde sme nakupovali lieky, lekárske potreby, alebo jedlo.“ Jeden taký to výlet sa skončil šťastím v nešťastí: „V noci sme šli s kolegyňou na hotel, čakali sme dlho na taxík, tak sme sa nakoniec vybrali pešo. Cestou sa mi do cesty postavili traja muži, jeden mi dal na rameno mačetu. V tej chvíli ma ani nenapadlo robiť zo seba hrdinku. Mačetou mi odrezal tašku a odišli. Bola to naša chyba. Tí chalani boli mladí, 16, 17 roční. Obrovské množstvo deciek žije na uliciach a sú nútené kradnúť. “ Aj keď krajina nie je zmietaná vojnou ani kmeňovými bojmi, úplne bezpečná nie je. Okrem zlodejov striehli možné problémy aj z miestnych zvierat. „Všade boli psy, tie však neboli nebezpečné, tie boli skôr ubité a túlavé. V noci však okolo obydlí sliedili hyeny, bolo tam množstvo varanov a všelijakých iných plazov a pre miestnych rybárov, ktorí kvôli zárobku riskovali život, sa stávali životu nebezpečné hrochy. Raz nám priviezli hrochom úplne zmasakrovaného rybára, ktorý o deň nato zomrel.“
Miestny kolegovia v nemocnici sú podľa Zuzany šikovní, aj keď okrem manažéra nemá ani jeden doktorský titul: „Majú špeciálne vzdelanie, je to rešpektované iba v niektorých afrických krajinách, tzv. clinical officer, alebo assistant medical officer. Je to v podstate nižšie lekárske vzdelanie,“ vysvetľuje takmer jediná doktora v nemocnici v Kibare a dodáva: „Títo ľudia robia všetko. Nie sú tam špecializovaní chirurgova, takže musia aj operovať. A majú obrovské skúsenosti, mechanicky sú veľmi zruční, lenže nerozumejú medicínskym súvislostiam, svoju prácu robia automaticky.“ Zuzke sa čudovali, prečo nechce operovať: „Nie som chirurg, nemôžem si dovoliť otvoriť človeka. Oni s tým problém nemajú. Ale ak by to nerobili oni, nemal by to kto iný robiť. “

Beloška, bankomat, Hobiti a cesta späť

Narážky a reči o láske od miestnych mužov neboli ničím výnimočným: „Mysleli si, že keď som tak mladá, mám titul a som v Afrike, že musím byť veľmi bohatá. Mnohí sa chcú odtiaľ dostať. Brali nás ako bankomat, alebo spôsob cesty do Európy. Vedeli toho mnoho nasľubovať, najmä tí vzdelanejší. Niekedy to už bolo dotieravé.“ Ako dodáva, pre nich sú však príťažlivé hlavne ich mieste ženy: „Boli krásne, vysoké, vystreté, aj keď na hlavách nosili ťažké koše. Vyzerali sme pri nich ako Hobiti.“
Začiatkom októbra sa Zuzka vrátila na Slovensko, no nie natrvalo. Po niekoľko mesačnom oddychu sa vracia v januári spať do Afriky. „Neostanem tam nastálo, ale teraz sa tam už veľmi teším. Som tam spokojnejšia, tu som opäť schopná naštvať za veci, o ktorých som si tam myslela, že ma už nerozhodia,“ popisuje dôvody svojho odchodu. Podľa nej reči o tom, že v tamejšom prostredí sa človeku zmenia hodnoty, nie sú vymyslené: „Človek si tam uvedomí, čo má, čo potrebuje a čo nie. Bojuješ za to, za čo bojovať treba, zvyšok ťa nezaujíma.  Narazila som tam na seba. Zistila som, že problém mám ja, nie oni. Musíš sa naučiť prijať seba, a ich sa nesnažiť zmeniť, iba im ponúknuť pomoc.“
Okrem toho má Zuzka v Afrike ešte jeden sen. „Chceme na pediatrii otvoriť jednotku intenzívnej starostlivosti, veľmi by im to pomohlo. Tanzánia  je krásna krajina, sú tam krásni, jednoduchí ľudia, majú v sebe múdrosť, cítim sa medzi nimi dobre,“ dodáva na záver Zuzka Kudlová dôvody, prečo sa ku Viktóriinmu jazeru čoskoro vráti. 

Klíčová slova: den s, doktor, afrika, nemocnica, pomoc

Hodnocení příspěvku

1 | 2 | 3 | 4 | 5 (1 - nejhorší, 5 - nejlepší)

Vkladání nových komentářů skončilo.