20.04.2015 20:59


Dnes nejako skoro, slečna poštárka

Autor: Balgová Ivana | Kurz: Stisk | Kategorie: Publicistika

Poštárka sa na slovenskej dedine teší väčšej obľube a úcte ako súkromný podnikateľ, ktorý príde v sobotu na námestie predávať teplé oškvarkové pagáče. Všetci ľudia ju poznajú, pozývajú ju do svojich domovov, zverujú jej svoje trápenia a účty za elektrinu a plyn, ktoré tieto trápenia spôsobujú. Na päť prázdninových týždňov som sa aj ja stala poštárkou. Alebo, ako ma prezývali obyvatelia dvoch dedín, v ktorých som pôsobila, „tou mladou“.

Každý, kto sa chce stať poštárom či poštárkou, musí v prvom kroku zvládnuť nekonečné množstvo často nezmyselných papierov a dokumentov, ktoré treba vyplniť a podpísať. Nie, nemám deti ani manžela. Áno, mám maturitné vysvedčenie, a predložím jeho kópiu. Áno, mám rodičov. Samozrejme, že s radosťou pôjdem na lekársku prehliadku, aby si mohol môj zamestnávateľ overiť, či má môj moč všetky predpoklady na vykonávanie tejto pozície.

Ďalším krokom bolo školenie proti požiaru, v ktorom sa ma bezpečnostný technik snažil naučiť chemickú rovnicu ohňa a niekoľkokrát mi zdôrazňoval, že nemám nechávať rýchlovarnú kanvicu zapnutú. Obrysy toho, čo znamená byť poštárkou, som však získala až počas skúšobného dňa. Osem hodín som chodila po uliciach s poštárkou, ktorú som mala zastupovať, a snažila sa zapamätať všetky pokyny. Kto kde býva. Koho kde nájdem, keď nie je doma. Kto je s kým rodina. Kto má zle uvedenú adresu. Kto sa nahnevá, ak nedostane svoju každodennú  dávku reklám na sedačky alebo náhrobné kamene. A tak som zistila, že okrem ostatných schopností, ako jazda na bicykli a nosenie ťažkých tašiek, musí mať poštárka obrovskú pamäť. A ako som zistila neskôr, aj  nesmiernu trpezlivosť.

Po prvom týždni som si už pamätala názvy ulíc a mala som približnú predstavu, kto kde býva. Aj tak ma však zakaždým zarazila otázka neznámeho človeka, ktorý ma zastavil a bez predstavenia sa ma spýtal, či mu prišla nejaká pošta. Po druhom týždni som už spoznávala tváre ľudí, ktorí ma každý deň čakali pred domom, aby sa ubezpečili, že poštu prinesiem aj im. A napriek tomu, že som presvedčená, že v dedine bývali aj ľudia mladší ako šesťdesiat rokov, začínala som mať v polovici mojej brigády pocit, že som v obliehaní dôchodcov. Všetci sa ma pýtali, ako sa volám, ako sa volajú moji rodičia a starí rodičia. Neustále mi pripomínali, že som k nim prišla o päť minút skôr alebo neskôr ako obvykle. A raz sa ma jeden človek s vážnou tvárou spýtal, či mám dovolené písať ľavou rukou.

Na konci mojej brigády sa mi konečne podarilo vysvetliť jednej dôchodkyni, že od roku 2009 máme na Slovensku namiesto korún euro. Za najväčší úspech môjho pôsobenia na pošte však pokladám skutočnosť, že som si napriek všetkému udržala psychické zdravie. Pohár mojej trpezlivosti má odvtedy podobu dvoch dedín plných dôchodcov čakajúcich na leták z Tesca.

Klíčová slova: brigáda, pošta

Fotogalerie

Hodnocení příspěvku

1 | 2 | 3 | 4 | 5 (1 - nejhorší, 5 - nejlepší)

Vkladání nových komentářů skončilo.