02.03.2020 12:03


Deň, keď sú Kúty svetové

Autor: Juraj Valach | Kurz: Online Stisk | Kategorie: Publicistika

Rady pred volebnou miestnosťou, zahraniční voliči, televízne kamery, návšteva z Etiópie. Reportér Stisku strávil volebný deň na Záhorí.

Foto: Juraj Valach

Brno Hlavní nádraží. Ešte za tmy sadám do vlaku. Prvý ranný do Kútov. Kolesá sa pohnú, čím odštartujú prvú tohtoročnú volebnú jazdu na Záhorie a prílevy slovenských voličov do pohraničnej dediny už do večera neustanú. Vlak sa kĺže po tmavých koľajniciach. V sivých oblakoch na obzore sa začne rozpíjať fialová ako kvapka atramentu vo vate. Svitá volebné ráno.
 
Malé hegnutie, cvaknutie dverí, stanica Kúty. Už je svetlo, ale oblohu okupujú oblaky a vzduch je až neprívetivo chladný. K volebnej miestnosti kráčam širokou nekonečnou ulicou, ktorú nahusto lemujú domy. Nie som sám, na zaplátanom asfaltovom páse je roztrúsených niekoľko skupiniek voličov.
 
Konečne som prišiel k Obecnému úradu. Je to ohromná sivá budova oblo hranatých tvarov s veľkým parkoviskom. Vnútri už stoja menšie rady. Volební ranostaji sú poväčšine domáci. Niektorí k urnám pristupujú v rifliach a košeliach, iní vo fliskách a teplákoch či montérkach. Každý po svojom.
 
Netrvá dlho a dve päťčlenné komisie prestávajú stíhať. Ľudia prichádzajú autami, bicyklami, niektorí aj peši a rad voličov sa ťahá až na chodbu. V bielej miestnosti šuštia papiere a škrípu perá. Komisia každému chystá dvadsaťpäť volebných hárkov podľa počtu kandidujúcich strán. Navyše musí zapisovať rastúce množstvo cudzích voličov s hlasovacími preukazmi, pretože, ako každé voľby, aj tentoraz si Slováci žijúci v Česku vybrali pohraničné Kúty. „Posílajte ich aj k druhej komisii, šak mi ochrnie ruka,“ sťažuje sa predseda tej prvookrskovej.
 
Pri vchode do volebnej miestnosti stojí pani a organizuje rady. Kúty sú rozdelené na dva okrsky podľa ulíc, každý má svoju frontu. Vidím, že som na dedine. Pani presne vie, kde ktorá rodina býva, menom oslovuje ľudí z konca či zo stredu radu „vy podte sem, vy ste dvojka“, „vy budte tu, vy ste jednotka“. „Kúcané“ sa počas čakania „vyprávajú“, pri voľbách sa stretávajú susedia, rodina, kamaráti. „Ahojte, strýčku! Dobre ste odvolili?“ „No, uvidíme po volbách.“
 
Pred úradom postáva mladík v čiernom kabáte, v ruke má zložky s papiermi. Robí exit poll pre Medián. Dávame sa do reči, zatiaľ to tu vraj valcuje protikorupčné hnutie OĽANO, ktoré viedlo aj v predvolebných prieskumoch. Keď anketár, ktorý sa mi predstaví ako Erik, prosí ľudí o účasť v prieskume, vyslúži si väčšinou mierne podozrievavé pohľady. Niektorí nemajú čas, podaktorí dôchodcovia sa smejú, že „to sa pýtajte mladých“, iní ľudia naveľa-naveľa súhlasia, zatiaľ čo ďalší ochotne odpovedajú. Starší chlap so šiltovkou Infovojny len zabručí „dajte pokoj se somarinami“ a rúti sa preč.
 
„Hipík“ s riedkymi šedivými vlasmi po plecia, z ktorého sa vykľuje Erikov sused, nám ukazuje tetovanie a potom nás hlasno ubezpečuje, že ide voliť, aby sme sa my mali lepšie. „Já mám tristo eur dúchodku, povjedz, dá sa z teho vyžit? Ale hodziu sem to Matovičovi, ten im tam klepne po prstoch,“ vyhlasuje, čím aj svojrázne odpovedá na anketovú otázku. Z mliečneho neba začne padať sneh ako polystyrénové guličky, do toho fučí vietor a pchá sa mi pod kabát. Premrznutý opúšťam Erika a idem sa zohriať dovnútra.
 
O voličov nie je núdza. Niekto ide voliť zo zvyku, „co by sem neišel volit, dovčilku sem byu každé volby“, iní len tak „včera na oslavje sme sa vyprávjali, že pújdeme volit, tak sem išeu volit“, ale veľmi často ľudí k urnám volá túžba po zmene. Čo by malo byť jej obsahom mi povedala dolnokubínska dôchodkyňa, ktorá prišla voliť z Brna – „spravodlivosť, reformy, slušnosť“. Niekto sa zas obáva extrému. Roztržitý strapatý pán, ktorý sa zmätene poneviera po volebnej miestnosti, sa mi zdôverí, že doteraz nikdy nebol voliť, ale nechce Kotlebu. Keď v radoch vidím stáť aj staručké babky s paličkami a farebnými šatkami okolo hlavy, som dojatý.
 
Po deviatej prichádza ďalší rýchlik z Česka a o pol desiatej Kúty prilákajú celo-republikovú pozornosť. Kamery troch televízií snímajú prístupovú cestu, po ktorej majú každú chvíľu prísť „českí Slováci“. Prichádza niekoľko skupiniek prevažne študentov, hádam do päťdesiat ľudí, kráčajú rozjarene, v rukách biele lístočky – hlasovacie preukazy, vďaka ktorým môžu voliť aj mimo trvalého bydliska. Bohužiaľ, prichádzajú postupne. O čo pôsobivejšia by bola jedna ucelená voličská formácia, napadne mi. Kúty pritiahli pozornosť až z Afriky. Okolo urny sa prechádzajú dvaja dôstojní páni s tmavou pleťou. Etiópski úradníci sa prišli pozrieť na priebeh slovenských volieb. O pol roka ich doma čakajú prvé demokratické voľby, ktoré pomáhajú pripravovať.
 
I keď čo rýchlik, to ďalšia várka voličov, zahraniční prichádzajú aj autami a kozmopolitní Slováci sa v radoch miešajú s domorodými Záhorákmi. Ak človek v rukách žmolí biely papierik, takmer isto ide z Brna. Ale nájde sa kde kto. Pán z Prahy prišiel autom voliť na otočku, akýsi dlhovlasý bradatý tramp s „báglom“ došiel tiež z českej metropoly. Hovorí, že je biológ z Karlovky a okľukou ide do terénu v južných Čechách. Šiesti šedivejúci páni chodia každý volebný víkend na pánsku jazdu niekam blízko za hranice a odvolia s preukazmi. „Teraz sme šli na Moravu, vínko popíjať,“ vysvetľujú. Keď boli na južnom Slovensku, kde vyhrávajú strany maďarských menšín, vraj ich nechceli pustiť k urnám. Aby nekazili štatistiku. Na prílev zahraničných voličov sa pripravila aj neďaleká pizzéria, podáva sa „volebné menu“.
 
Pýtam sa členky volebnej komisie Jitky Navrátilovej, čo hovorí na účasť. Domácich chodí hodne aj napriek počasiu, vraj viac ako po minulé roky. Zahraničných menej ako pri prezidentských voľbách (v ktorých sa nedá voliť poštou) – vtedy sa vyzbieralo vyše sedemsto hlasovacích preukazov a rad sa ťahal až po tuje pri plote –, ale viac ako pri minulých parlamentných, kedy zahraničných prišlo okolo štyristo. Dnes večer sa počet odovzdaných hlasovacích preukazov zastaví na čísle 539. Navrátilová odhaduje účasť na šesťdesiatpäť percent. Ako ukáže volebné ráno, nemýli sa.
 
Unavený, podvečer sa utiahnem do miestnej krčmy. Vnútri horí piecka, steny sú obložené drevom a fajčí sa len vo vedľajšej miestnosti. Je to skutočná krčma – výhradne pánska klientela posedáva pri pollitroch a poldecákoch a debatuje o všetkom. Prisadnem si a po hodnej chvíli naberania guráže sa pokúšam zapojiť do rozhovoru. Sem tam niekto spomenie voľby, ale od témy vždy rýchlo zíde. Postupne sa dozvedám, že v štvortisícových Kútoch zvykol mať najväčšiu podporu Smer a KDH. Chlapi však smerákov a „farárov“ príliš neobľubujú. Pýtam sa, koho volili. Podsaditý pán zo stola pri dverách vraví, že Kotlebu. „Já sem Slovák – SNS,“ vyhlási jeho sused. Môj sused, ktorý chodí pracovať do Rakúska, ešte nebol na úrade. „Nevím, koho pújdem. Hádam – Kotlebu,“ zamýšľa sa. „Já sem též chceu Kotlebu, ale ked pújde se Smerom, nevím...“ ozve sa z druhej strany. Krčmár sa spoza pultu sťažuje, že nemá čas a voliť nepôjde. Chlap, ktorý „volil Ficka, jak vždy“, spustí všeobecný smiech.
 
Ako sa politika na pivom zmáčané jazyky dostala, tak z nich aj skĺzla. Dopíjam polliter, na ktorý ma pozval môj sused „Rakúšan“ a vraciam sa do volebnej miestnosti. Erik pri vchode hlási enormnú podporu OĽANO. Vnútri je ešte stále dosť ľudí. Lúčim sa s členmi komisie aj Erikom a idem na vlak. Počas kráčania tou nekonečnou ulicou si spomeniem na rozhovor z krčmy, ktorý bol spontánny, no vystihol ducha týchto volieb:
 
„Péťo, co ťa zajímá, ked né penze?“
„Mna? Takový – dobrý život!“
„Péťo, ale dobrý život majú enem ti, co sú u hrantu.“  
„A kdo je u hrantu?“  
„Samí špinavci! A protože ty si čistý čověk, tož nic...“
 

Okolo je ticho a tma a ja kráčam a kráčam a dúfam, že Slovensko sa zobudí do povolebného rána, v ktorom špinavci uvoľnia miesto čistým ľuďom.

Klíčová slova: voľby, Kúty, voľby 2020, reportáž

Fotogalerie

Hodnocení příspěvku

1 | 2 | 3 | 4 | 5 (1 - nejhorší, 5 - nejlepší)

Vkladání nových komentářů skončilo.