19.05.2014 16:23


Človek s rakovinou sa nesmie vzdať, tvrdí Michaela Urbanová

Autor: Galbavá Lenka | Kurz: Stisk | Kategorie: Publicistika

Vyležať prechladnutie alebo chrípku je v porovnaní s vyliečením z rakoviny úplná banalita. Každý z nás sa v živote stretol (nie len) s pojmom rakovina. O tom, čo rakovina vezme, ale môže aj dať hovorí osoba, ktorá ju porazila a snaží sa uľahčovať životy tým, ktorí také šťastie nemajú.

Banská Bystrica - Michaela Urbanová je celkom obyčajná mladá žena, ktorá si už ale mnoho v živote skúsila. Svoj optimizmus ale nestráca a ďalej sa snaží pomáhať.

Študovala ste učiteľstvo. Prečo ste sa rozhodli stať sa učiteľkou?

Študovala, ale nikdy som nebola stopercentne presvedčená o tom, že je to pre mňa správna voľba. V detskom veku som snívala o učiteľskom povolaní. Pri rozhodovaní sa, na akú vysokú školu ísť, bol učiteľský smer len ako poistka, ak sa nepodarí dostať sa na právo alebo verejnú správu. A nakoniec sa mi stalo to, že mi nič iné, ako učiteľstvo, nezostalo. Tak som sa rozhodla ísť študovať práve tento smer.

Michaela Urbanová Zdroj: Michaela Urbanová

Niekoľko rokov ste pracovala ako športová redaktorka. Prečo?

Viem, že nie je úplne bežné, keď sa mladá baba rozhodne venovať športovej novinárčine. A ešte k tomu sa zameria na futbal (smiech). Hovorí sa, že všetko, čo sa v živote stane, či už pozitívne, alebo negatívne, má svoj zmysel. Niekedy ho objavíme hneď, inokedy s odstupom času. Pred piatimi rokmi som podstúpila dve operácie pravého kolena. Ostala som na dlhý čas len doma, nemala som čím vyplniť voľný čas. Na internete som medzi stovkami inzerátov našla jeden, ktorý ma na prvý pohľad zaujal. Internetová stránka o stávkovaní hľadala redaktora, ktorý by pre nich písal športové články. Nakoľko som študovala slovenčinu, písanie ma vždy bavilo a o šport som sa zaujímala, vďaka môjmu dobrému kamarátovi, a tak som to vyskúšala. Postupne som počas štyroch rokov prešla rôznymi športovými internetovými portálmi. Mňa táto práca veľmi bavila. Nielen samotné sledovanie futbalových zápasov, ale najmä možnosť spolupracovať priamo s ľuďmi. Stretla som, a aj spoznala, množstvo futbalistov i trénerov. Moja práca bola zároveň mojou záľubou, preto som ju mala tak rada.

Teraz nepracujete a nemáte ani ukončené štúdium. Čo to spôsobilo?

Súhra okolností, možno aj trochu krutá hra osudu. V novembri minulého roka som sa rozhodla, že ukončím prácu redaktorky. Začala som totiž istý čas cítiť stagnáciu, práca ma prestala dostatočne napĺňať, nevidela som možnosť kariérneho rastu, nedokázala som si predstaviť, že by ma to uživilo. Prišiel moment, kedy sa bolo treba definitívne rozhodnúť. Ostať alebo odísť. Pretože u mňa iná možnosť neexistovala. Buď niečo robím naplno, alebo to radšej nerobím vôbec. Čo sa školy týka, ťažko sa o tom hovorí. Hoci od januára uplynulo pár mesiacov, úplne som sa s tým vnútorne nevyrovnala. V prvom ročníku magisterského štúdia som nespravila skúšku ani na prvý, ani na opravný termín. Prenášala som ju do posledného, záverečného ročníka. A neurobila som ju znova. Ani na jeden zo štyroch termínov, ktoré som mala k dispozícii. Štyri mesiace pred magisterskými štátnicami som nútene ukončila štúdium.

V sedemnástich rokoch vám diagnostikovali rakovinu. Čo to pre vás ako teenagerku znamenalo?

V zlomku sekundy sa mi zmenil celý život. Všetko sa zrútilo ako domček z karát. Nič nebolo, ako predtým. Bála som sa. Toho, čo sa bude diať. Čo prinesú najbližšie dni. Bála som sa aj smrti. Uvedomovala som si, čo sa deje, že to nevyzerá dobre. Zo dňa na deň som pod vplyvom okolností musela dospieť. A vydať sa na náročný boj. Neriešila som, čo si oblečiem do školy, aká je móda, kedy pôjdem na diskotéku, ktorý chalan sa mi páči, ktorý sa na mňa usmieval, kedy pôjdem ku kaderníčke alebo aký lak na nechty použijem. Hlavné bolo len to, aby som bola opäť zdravá.

Michaela Urbanová Zdroj: Michaela Urbanová

Museli ste aj nejako radikálne zmeniť život?

Rakovina zmenila celý môj život. Nie ja sama. Odkedy som sa druhýkrát narodila, takmer všetko bolo zrazu iné. A hlavne, zmenila som sa ja. Čo sa týka priamo radikálnych zmien, začala som si na seba dávať väčší pozor, viac si vážiť, že som zdravá. Výraznou zmenou prešiel aj môj rebríček hodnôt a vnímanie toho, čo je v živote podstatné a čo sú len malichernosti, ktorým netreba venovať toľko pozornosti. Naučila som sa, že sa dá usmievať aj cez slzy. Že človek vždy musí mať nádej, vždy musí bojovať a nikdy sa nesmie vzdať!

Dala vám rakovina aj niečo pozitívne?

Treba povedať, že rakovina mi veľa vzala. Ale zároveň aj veľa dala. Otvorene hovorím a myslím si, že pokiaľ by som si tým peklom nebola prešla, nebola by som taká, aká som. Prostredníctvom boja s rakovinou som si uvedomila to, o čom som hovorila predtým. Napriek tomuto však stále tvrdím, že rakovina je tá najodpornejšia choroba, ktorá ničí ľudské životy.

Čo vás hnalo vpred, aby ste sa vyzdraveli?

Neviem presne. Možno to znie neuveriteľne, ale je to tak. Veľakrát sa sama seba pýtam, odkiaľ som vtedy vzala toľkú silu. Jednoznačne som chcela poraziť rakovinu, vyliečiť sa. Kvôli sebe, ale hlavne kvôli mojim rodičom, sestre, starým rodičom a všetkých, ktorých mám veľmi rada a ktorí sa počas tohto obdobia neskutočne trápili. V tejto súvislosti podotknem, že ma vopred nehnala viera, čo sa týka určitého konkrétneho náboženstva.

Aký bol pre vás návrat do bežného života po vyzdravení?

Ťažko povedať. Dlhší čas po tom, ako som od onkologičky počula, že v tele nemám žiadne rakovinové bunky, som stále žila v obave, že sa to môže vrátiť. Pár mesiacov po ukončení liečby som bola v domácom prostredí, kým sa imunitný systém neupravil natoľko, že som mohla opäť chodiť do školy. Všetko bolo zo začiatku veľmi náročné. Bežné povinnosti počas dňa ma unavili, vyčerpávali. Aj po psychickej stránke to nebolo jednoduché. Vlastne, nie je doteraz. Vždy je niekde v podvedomí strach z toho, že sa to ešte niekedy vráti.

Myslíte si, že je pri liečbe rakoviny najdôležitejšie nevzdávať sa?

Najdôležitejšie je mať nádej. Vždy. Hoci len jej kúsok. Bez nádeje sa podľa mňa nedá zvíťaziť nad rakovinou. Začiatkom apríla môj kamarát, Marcel Páleš, krstil knihu s názvom Malý príbeh veľkej nádeje. Je inšpirovaná mojim príbehom boja s rakovinou. Kniha, ktorá je malá formátom, ale veľkolepá svojim obsahom, bola pokrstená 365 kvietočkami, pričom uprostred každého z nich bolo napísané slovo NÁDEJ. Symbolicky ich vyrábali choré detičky.

Momentálne pracujete na projekte, ktorý pomáha onkologicky chorým deťom. Je ťažké rozbehnúť taký projekt?

Nebudem klamať, jednoduché to nie je. Najmä z toho pohľadu, že som sa sama rozhodla vytvoriť tento projekt. Kým som získala podporu a hlavne dôveru toľkých dobrých ľudí, ktorí pri mne stoja dnes, trvalo to dlho a stálo ma to veľmi veľa času aj energie. Nakoľko projekt nie je oficiálne zaregistrovaný a stále je to v rovine, že aktivity robíme len do takej miery, koľko oslovím v danom období potenciálnych darcov a koľkí nám pomôžu, je to zložité. Ale napriek tomu, sa za necelé dva roky podarilo rozbehnúť dobre fungujúci nápad. Mám z toho veľkú radosť a cítim, že ma to vnútorne napĺňa. Aj keď pomáhanie chorým deťom má vždy dve stránky. Na jednej strane sa teším z krásnych, vydarených akcií, z toho, že sa detičky vyliečia, že sú šťastné. Ale veľmi ma bolí, keď plníme posledné sny, keď deti svoj boj prehrajú a umierajú. Na to si človek nikdy nezvykne, to sa proste nedá. Každá strata vždy bolí. Mňa, aj ľudí, s ktorými spolupracujem.

Je román, ktorý ste napísala, inšpirovaný vašim príbehom?

Nie úplne, len sčasti. Skôr je to mix príbehů, z ktorých väčšinu zažili moje kamarátky či moji kamaráti. Ja som sa vlastne inšpirovala námetmi a tie príbehy som v mojom románe dotvorila. Skončili inak, ako v reálnom živote. V knihe sa odohrávajú a prelínajú dva príbehy, jeden akoby reálny a druhý prostredníctvom filmu, ktorí postavy sledujú. Sú to príbehy mladých ľudí. O živote, šťastí, láske, radosti, úspechu, ale zároveň sklamaniach, smútku, slzách, chorobách či smrti.

Michaela Urbanová - je dvadsaťpäť ročná žena, ktorá má rada šport, život a tvorivé písanie. Pred siedmymi rokmi jej lekári diagnostikovali rakovinu. Nad chorobou zvíťazila a momentálne rozbehla vlastný projekt, v ktorom má za cieľ pomáhať onkologicky chorým deťom v Banskej Bystrici. V roku 2011 vydala román Prečo práve ty?  

Klíčová slova: rakovina, projekt

Fotogalerie

Hodnocení příspěvku

1 | 2 | 3 | 4 | 5 (1 - nejhorší, 5 - nejlepší)

Vkladání nových komentářů skončilo.