29.03.2020 18:28


Centrum dobrovoľníckeho šitia: Ako sa v Divadle Husa na provázku šijú rúška pre Brno

Autor: Juraj Valach | Kurz: Online Stisk | Kategorie: Zpravodajství

Prvé rúško ušili pred dvoma týždňami, dnes má iniciatíva „Šijeme Roušky v Brně“ dielne po celom meste a svojimi výrobkami zásobuje zdravotnícke a sociálne zariadenia. Jej pracovná sila pozostáva výhradne z dobrovoľníkov, zapojiť sa tak môže každý. Reportér Stisku si vyskúšal jednu smenu v šicej dielni v Divadle Husa na provázku.

Dobrovoľníčka opúšťa Centrum experimentálneho divadla. | Foto: autor

Z vyprázdneného Zelného trhu vchádzam do preplnenej vstupnej haly Divadla Husa na provázku. Nie je plná ľudí, ale látkami všetkých veľkostí, farieb a vzorov. Budova divadla, obyčajne slúžiaca ako Centrum experimentálneho divadla, je dnes centrom brnenského šitia rúšok. Je tu sklad materiálu, ktorý dobrovoľníci triedia podľa kvality a rozmerov. Väčšina pochádza od obyčajných ľudí, ku ktorým sa dostala dobrovoľnícka výzva. Ako sa neskôr dozviem, už sa dobrovoľníkom darí zbierať aj peniaze, takže si môžu dovoliť materiál aj kupovať. Recepčný sa pýta, na čo som prišiel a posiela ma o poschodie vyššie.
 
Na chodbe na prvom poschodí sa človek najskôr zapíše do zoznamu, vydezinfikuje si ruky a navlečie rukavice. Potom sa dozvie, s čím je treba pomôcť a ako to urobiť. Dobrovoľníci Hana a Libor ma ešte na chodbe zasväcujú do triedenia. Tkanina musí byť dostatočne hustá, takmer cez ňu nesmie byť vidieť, okrem toho musí byť z bavlny a nie príliš elastická. Z tých najlepších látok sa ušijú jednovrstvové rúška, z trochu tenších dvojvrstvové a z príliš riedkych pásiky na zaviazanie. Nevhodný zbytok poputuje buď do charity (ako oblečenie či posteľné prádlo) alebo zberu textílií. Okrem toho sem ľudia nosia rúška, ktoré ušili doma. Veľa je ich kvalitných, ale niektoré sú ušité z nevhodného materiálu. „Je smutné, keď vidíš, že niekto si so šitím dal prácu, no výsledok je nepoužiteľný. Možno treba urobiť väčšiu osvetu o tom, ktorý materiál je vhodný,“ zamýšľa sa Hana.
 
Vytriedené látky si berú strihači. Vo veľkej miestnosti s výhľadom na Zelný trh stoja tri masívne stoly. Menej ako desať mladých ľudí na nich skladá látky, ktoré strihajú na sto štyridsať centimetrov dlhé a štyri centimetre široké pásy. Pripájam sa k nim. Vedľa je ešte jedna menšia miestnosť, kde sa strihá látka na rúška. Za tromi strojmi sedia ženy a obšívajú kusy textílie, aby sa nepárala. Takéto polotovary poputujú do ďalších dielní, kde z nich spravia finálny produkt – rúško. Každé jedno rúšku ušité v dielni či doma, sa najprv zastaví na dezinfekciu v práčovni. Až potom idú tam, kde ich treba. Polovica putuje do nemocníc a zdravotníckych zariadení, zbytok do Armády spásy, sociálnym pracovníkom z Podaných rúk, do Diecéznej charity, seniorských domov…
 
Improvizovanú dielňu napĺňa cvakanie nožníc a páranie látok, vo vzduchu poletujú drobné bavlnené chuchvalce a klepanie strojov sa mieša s alternatívnym playlistom, ktorým čísi mobil osviežuje upracované dobrovoľnícke duše. Nikto nikam nesúri, všetci sú tu milí a pracujú, ako keby nič. Nástroje aj stoly sa priebežne dezinfikujú, rúška zas žehlia. Niekedy príde pizza, niekedy čokolády alebo koláče od sympatizujúcej cukrárne. Keď si dobrovoľník potrebuje odpočinúť, môže si zobrať balené jedlo zo spoločnej krabice, posilniť sa filtrovanou kávou či plechovkou redbullu, alebo sa na terase zregenerovať pri krígli čapovaného piva.
 
Počas prestávky sa pýtam, ako to tu celé začalo. „Inštitúcie, ktoré mali zabezpečiť rúška, zlyhali, tak sa dalo dokopy niekoľko dobrých ľudí. Ako to ale presne bolo na začiatku si nepamätám,“ smeje sa Zdeňka Kocábová, ktorá pred karanténou pracovala v divadelnom bare. Na pomoc pri vysvetľovaní si berie Zuzku a Mariku, ktoré boli pri počiatkoch. Nápad pomáhať vznikol nezávisle v rôznych hlavách. Študenti Janáčkovej akadémie začali pred dvoma týždňami šiť v Huse. Na Facebooku vznikla skupina „Dobro v době korony“ aby koordinovala dobrovoľníkov a za krátky čas sa spojila s Husou. Objavili sa ďalšie šicie dielne (Podaná kavárna, Industra, divadlo Polárka...), sformoval sa tím šoférov, ktorí rozvážajú rúška a materiál a vybudovala sa organizačná štruktúra a z Husy sa stala hlavná budova. Zamestnanci poskytujú priestory, robia propagáciu a pomáhajú zháňať peniaze – na látky, nite, ihly a na „jedlo pre decká“.  
 
Väčšina ľudí sem príde na jednu z troch štvorhodinových smien, ale niektorí ťahajú aj celodenné smeny. Šička Jitka má kvôli karanténe doma tri deti, cez e-learning učí desiatky študentov Fakulty sociálnych štúdií španielčinu a ešte chodí každý deň na dvanásť hodín šiť do Husy. Dobrovoľníkov za strojmi je málo. Podľa koordinátora Martina, ktorý v dielni tiež trávi celé dni, je stále dosť voľných miest aj pri stoloch.
 
Po štyroch hodinách odchádzam a za sebou nechávam dvestoosemdesiat bavlnených pásikov. Za ten krátky čas, čo stojím pri dverách, prinesú balíky doma ušitých rúšok štyria ľudia. Spomeniem si na Jitku, ktorá hovorila, že vrcholom jej šicej kariéry bol dlhý kabát s podšívkou. Potom ju šitie prestalo baviť a stroj odložila. Ale teraz jej aj ten jeden šev, čo dookola robí, príde veľmi zmysluplný. Myslím, že všetci dobrovoľníci to majú podobne.

Klíčová slova: koronavirus, rouška, Husa na provázku, dobrovolnictví, šití

Fotogalerie

Hodnocení příspěvku

1 | 2 | 3 | 4 | 5 (1 - nejhorší, 5 - nejlepší)

Vkladání nových komentářů skončilo.