13.03.2019 12:15


Bežný deň hrdinu

Autor: Barbora Nešporová | Kurz: Online Stisk | Kategorie: Publicistika

Chvíľu pred polnocou sa na hasičskej stanici rozsvietia svetlá a ozve sa hlásenie. Do minúty hasičské autá opúšťajú stanicu a ženú sa zápasiť s obrovským požiarom. Vozidlá naberajú na rýchlosti. Nie je času na zvyš. Sekundy často znamenajú rozdiel medzi životom a smrťou.

Bežný deň hrdinu

Bratislava - Červeno-modré svetlá služobného auta sa odrážajú v sklách budov, ktoré míňame. Ideme naozaj rýchlo, no vodič ani na chvíľu nezaváha. Dokonca ani keď sa ho rozospato pýtam, čo sa vlastne deje, jeho sústredenie nepoľaví. „Na Kaukazskej horí hangár s pneumatikami,“ odpovedá mi pokojne. Po tvári sa mu mihne jemný úsmev. Dnes to vyzeralo na celkom bežnú službu a zrazu sa blížime k jednému z najväčších požiarov jeho kariéry.

Teplo sálajúce z ohnivého komína cítim intenzívne, aj keď stojím tridsať metrov od neho. Plameň sa tlačí do okien skladu a tie pod jeho náporom praskajú ako balóny. „Drž sa vzadu, nepribližuj sa k tej budove,“ varuje ma veliteľ zásahu a beží korigovať akciu. Do desiatich minút stojí na parkovisku päť hasičských áut. Hasičské hadice križujú parkovisko ako pavučina. Pukot ohňa sa miesi s krikom, plačom a sirénami. Zrazu sa ozve rana. Šesť okien vyletí z budovy a dopadne na auto pod nimi. Oheň dostane kyslík, ktorý tak veľmi potreboval a v priebehu pár sekúnd je celý objekt v plameňoch. Hasičských áut pribúda a členovia zboru sa snažia skrotiť nebezpečný živel. Zachraňujú, čo sa dá, no oheň sa pomaly plazí k priľahlým unimobunkám, ktoré o chvíľu vzbĺknu ako vatra. Majiteľ prechádza okolo mňa s hlavou zaborenou hlboko v dlaniach. Môže sa len prizerať, ako celý jeho majetok postupne líha popolom. Za ten čas sa počet hasičských áut zvýšil na deväť a hasičmi i dobrovoľníkmi sa miesto len hemží. Hangár sa zmieta v plameňoch a rozžeravené kovy sa krútia pod náporom. Strecha sa celá prehýba, čím sa stáva budova nestabilná. Silný vietor roznáša horiaci popol na niekdajšie stromy, no tu už stojí hŕstka hasičov zachraňujúcich situáciu.

O druhej ráno je predná časť hangáru uhasená. Cez rozbité okná však stále môžete vidieť žeravé peklo nachádzajúce sa vo vnútri. Hasiči opatrne otvárajú jedny z dverí do haly a chvíľu striekajú prúd vody na horiacu lávu vzniknutú z roztopených pneumatík a plastových okien. Hodinu na to budova pomaly vyhasína. Hasiči dostávajú oheň pod kontrolu a oblohu pokryjú mračná čierneho dymu. Dym sa lenivo prevaľuje a plní mi pľúca aj oči. Snažím sa pred ním schovať do závetria, no aj tu si ma nájde. Nakoniec nachádzam útočisko vo vnútri hasičského vozu. Po okne stekajú kvapky dažďa a za ním štyridsať hrdinov zápasí s únavou, vyčerpaním a strachom.

Keď nás o štvrtej ráno prichádza vystriedať iná jednotka, opúšťame miesto s pocitom víťazstva. Nikto sa nezranil a oheň  je pod kontrolou. Prichádzame na stanicu a chlapi sa púšťajú do úpravy vozidiel. Dopĺňajú zásoby, vymieňajú hadice a kyslíkové fľaše. Pre nich večer ešte neskončil. Odchádzam si zložiť veci do hosťovskej izby a v tom sa rozožnú svetlá a z reproduktoru sa ozve dispečer: „Toyota na výjazd, otváranie bytu.“

Od siedmej na nohách

Veliteľ hasičskej čaty uvoľnene sedí za služobným počítačom a občas si odpije z teplej rannej kávy. Na okno bubnuje jemný dážď a zavíjajúci vietor sa opiera do budovy. „Dnes nám počasie nevyšlo, no budem sa snažiť, aby si sa tu nenudila. Ukážem ti stanicu a mám pre teba pripravené aj nejaké aktivity,“ hovorí mi s úsmevom. Niečo mi naznačuje, že sa mám nechať prekvapiť, preto nevyzvedám a opätujem mu úsmev. Chvíľu ešte sedíme a veliteľ  pokračuje v rozhovore vysvetľovaním toho, čo jednotka robí. Nehasia len požiare. Ich záchranárske aktivity sú rôzne, no špecializáciou sú lezeckí a leteckí záchranári. Keď sa jedná o ťažko dostupné miesta, operačný dôstojník volá práve im.

Do kancelárie postupne prichádzajú ďalší príslušníci zboru. Srdečne sa so mnou zoznamujú a rozhovor sa rýchlo mení na priateľský a uvoľnený. Potom ale veliteľ dopije kávu a vstane z kresla. Pokynom mi naznačí, že začína prehliadka stanice a ja ho nasledujem do vedľajšej miestnosti. Vysielačky občas zachrapčia, no muž za písacím stolom im nevenuje veľkú pozornosť. Dôležitý je telefón. Kým nezvoní, nič sa nedeje. Miestnosť, v ktorej sa nachádzame, slúži na ohlasovanie všetkých výjazdov. Ak zazvoní telefón, vyhlásenie výjazdu je ihneď počuť zo všetkých reproduktorov na stanici.

Nasledujem veliteľa  po schodoch na prízemie. Steny lemujú fotografie hasičov v akcii. V obrovskej garáži stoja zaparkované tri hasičské autá a niekoľko ďalších služobných. V tejto chvíli sa pri nich nezastavujeme, bude na to čas neskôr.

Prehliadka pokračuje cez dlhú chodbu, na ktorej sa sušia hasičské hadice. Kedysi sa sušievali na požiarnej veži, je to však nepraktické. Posilňovňa, kde hasiči cvičia každý deň, nie je veľká. No vedľa nej sa nachádza dvadsať metrov vysoká horolezecká stena. Pár krokov od nej visí niekoľko lán a obrazy s ukážkou uzlov. Pri otázke, či ich baví každý deň cvičiť, mi veliteľ vysvetľuje, že je to dôležité. Nerobia to pre zábavu, ale z pocitu zodpovednosti. Všetci musia byť schopní v prípade potreby, vytiahnuť kolegu z horiaceho domu.

Pri kompresorovni sa veliteľ zastaví a upozorní ma, aby som do nej nevstupovala bez povolenia. Skladujú, plnia a čistia tu kyslíkové fľaše a dýchacie masky.

Prehliadka vozidiel začína presne o ôsmej. Prechádzame jedno po druhom. Veliteľ dvíha početné rolety a popisuje mi jednotlivé náčinie. Stroje, ako ich príslušníci zboru nazývajú, v sebe ukrývajú množstvo predmetov určených na všetky druhy zachraňovania, aké bežného človeka napadnú. Pri pohľade na rozličné náradie, obleky, masky, laná a hadice, si hovorím, že sú pripravení poradiť si naozaj s každou situáciou. Je za tým však obrovská zodpovednosť, dôslednosť a pracovitosť. Po skončení zásahu je nutné vozidlo uviesť do pôvodného stavu. Doplniť materiál a vodu pre všetky vozy môže trvať aj niekoľko hodín, no nikto si nedovolí nič zanedbať. Ďalší výjazd môže byť ohlásený aj pár minút po návrate na stanicu.

Život plný adrenalínu

Po obšírnej prehliadke mi veliteľ s úsmevom oznamuje, že moja prvá aktivita je pripravená. Kráčame spolu na dvor za hasičskou stanicou. Z vrcholku požiarnej veže sa ťahajú laná pevne ukotvené o železnú konštrukciu. Dostávam lezecký postroj i prilbu a odolná voči akémukoľvek úrazu šplhám po rebríkoch skoro až do najvyššieho poschodia. Z tej výšky sa mi nachvíľu zatočí hlava, ale veľmi dobre si uvedomujem, že nie je priestor na váhanie. Karabínu mi zacvaknú do postroja a so smiechom ma povzbudzujú k spusteniu. Už po zavesení sa do lana, cítim, že to vôbec nebude také strašné. Netrvá to ani dvadsať sekúnd a ľahučko pristávam na trávniku. Lanovku si vyskúšam ešte raz. Tento krát už bez strachu a potom sa všetci zberáme na obed.

Po porcii, z ktorej by sa bez problémov najedla priemerná slovenská rodina, odfukujeme a usrkávame z druhej kávy. „Keď nám trochu vytrávi, pôjdeme na vodu,“ informuje ma veliteľ a ja môžem len hádať, čo tým myslí. „Čln,“ zhrnie v skratke, „prevezieme sa po Dunaji v rámci výcviku.“ Chvíľu premýšľam, či nežartuje, no zanedlho sa naozaj zdvíhame a vyrážame do prístavu. Pochmúrne počasie potrhávajú tóny „Nothing else matters“, vychádzajúce z autorádia. Hasičský čln sa pri našom príchode už z polovice hojdá na vode. Hasiči mi podávajú tri bundy, ktoré si postupne všetky obliekam. Keď vyplávame na otvorenú rieku, vietor náhle zosilnie. Naberáme na rýchlosti a kvapky dažďa nám bičujú tváre. „Už sme mali výcvik aj v horších podmienkach,“ smeje sa jeden z hasičov. Veliteľ mi zatiaľ vysvetľuje, že hasiči zachraňujú aj ľudí, ktorí skočia z mosta. „Je to celkom často a nie vždy sú to úspešné akcie. Prúdy sú silné a v priebehu pár minút odnesú človeka aj stovky metrov,“ dodáva zamračene a ostatní muži prikyvujú. Nálada sa však rýchlo zmení späť na veselú.

Vraciame sa do prístavu a s veliteľom opúšťame príslušníkov zboru, ktorí pokračujú v cvičení. Služobným autom mierime do Malých Karpát. Pre taktické cvičenie, ktoré sa v najbližších dňoch chystá, musíme vybrať správne miesto, a tak sa začína dvojhodinová prechádzka lesom. Po návrate na stanicu ledva stojím na nohách. Je šesť hodín večer a moje telo po dvanástich hodinách aktivít prestáva spolupracovať. Klipkajú mi oči, zatiaľ čo pozerám videá zo zásahov. Niektoré záznamy sú z cvičení, no iné zachytávajú nehybné telá, ktoré hasiči vynášajú z domov. Muži okolo mňa však vôbec pri pohľade na ne nepôsobia skleslo. „Musíme byť nad vecou, inak by sme sa zbláznili,“ vysvetľuje mi veliteľ.

Na oddych nie je priestor

Postupne sa všetci muži odoberú do posilňovne a ja mám cennú chvíľku na odpočinok. Nie je ani trochu plnohodnotný, pretože každú sekundu sa môžu ozvať reproduktory na hasičskej stanici a ja budem mať minútu na to, aby som sa dostala do garáže. Našťastie večer pokračuje pokojne a po porade sa postupne všetci ukladáme k spánku.

Zaspávam tým najľahším spánkom na svete, ak to vôbec spánok je. Cítim, že môj mozog je bdelý a v strehu. Zrazu sa v mojej izbe rozsvietia svetlá. Reproduktor zachrapčí a ja počujem telefón nasledovaný hlasom príslušníka zboru z ohlasovne požiarov. Minúta. To je maximálny čas, za ktorý sa musím obliecť, zbaliť a opustiť stanicu. V sprievode sedemnástich hrdinov vyrážam zachraňovať životy.

 

https://www.youtube.com/watch?v=NC5MuVH0jcc&feature=

Klíčová slova: Bratislava, požiar, hasiči, hrdina, požiarníci, oheň

Fotogalerie

Hodnocení příspěvku

1 | 2 | 3 | 4 | 5 (1 - nejhorší, 5 - nejlepší)

Nový komentář