20.03.2016 18:54


Ako nás deväťdesiatročné dámy naučili hrať žolíkov

Autor: Monika Žiaranová | Kurz: Stisk | Kategorie: Publicistika

Dnes mnoho mladých ľudí pôsobí v rôznych neziskových organizáciách. Niekto chce cestovať po svete, niekto sa chce angažovať ekologicky a niekto chce napríklad spievať. My sme boli v rámci našej neziskovej organizácie v domove pre seniorov Kociánka. Porozprávať sa s ľuďmi, ktorí tu žijú, spríjemniť im dlhé chvíle. Čas akoby na tomto mieste ubiehal pomalšie. 

Mária, Milada a Milada pri plnom nasadení v hre. Autor: Monika ŽiaranováV slnečnom pondelkovom dni vyzerá domov pre seniorov veľmi prívetivo. Cesta k nemu je dláždená mačacími hlavami a okolie chodníka je vysádzané lavičkami. Tie sú aj poniže príjazdovej cesty vo veľkom parčíku s altánkom. Pôsobí to príjemne a upokojujúco, atmosféru dopĺňajú prvé krokusy.

Vnútro domova je nové, rekonštruované a zladené do teplých zelených a hnedých tónov. „Dobrý deň, to ste vy z tej neziskovky. Poďte, vezmem vás k pani, ktorú už dlhé roky nikto nenavštevuje,“ vrúcne pozdraví sestrička  a vedie  nás spletitými  chodbami, z ktorých niet návratu. Nie fatalisticky, len domov pripomína obrovské bludisko. Popri všetkých schodoch je namontovaná aj plošinka na prepravu imobilných obyvateľov.

„Horácio, čo si o tom myslíte?“, „To jsem já, Hercul Poirot,“ ozýva sa z televízií v spoločenských miestnostiach. Dôchodcovia pozerajú na televíziu s mierne zasneným pohľadom. „Ah nie,  tá pani práve spí,“ oznámi sestrička. „Tak si sadnite tu,“ ukazuje na partiu žien hrajúcich žolíkov. „Prisadnite si k nám!“ mávajú tri dámy sediace okolo stola v jednej zo spoločenských miestností. 

Podporné stĺpy v miestnosti zdobí vkusná kvetinová dekorácia pripomínajúca brečtan a na televízií v pozadí je nahlas pustený nejaký nemecký seriál. „Tá televízia je vždy tak nahlas aj bez nej máme problém počuť sa,“ posťažuje si pani pri stole. Na sebe má veľké drevené korále, k tomu zladené náušnice a biele vlasy má zapletené a vyčesané dohora. 

„Odkiaľ zo Slovenska ste?“ Pýta sa pani sediaca oproti. Z našich spoločníčok vyzerá najmladšie. Na sebe má zelený svetrík, a celý čas dôkladne pozoruje svoje spoluhráčky, či hrajú podľa pravidiel. „Z Liptovského Mikuláša?“ Nadšene sa chytí mojej odpovede. „Do Tatier sme každý rok chodievali na dovolenku. Vždy radšej do hôr, ako k moru,“ zaspomína. Volá sa Milada. Jej spoluhráčka, ktorá zatiaľ neprehovorila sa ozve „Ja som tiež Milada, aspoň si to ľahko zapamätáme!“ zasmeje sa. Rozrozpráva nám o autobiografii Vladimíra Neffa, ktorú práve číta. 

Čochvíľa dostaneme do rúk žolíkové karty Zetor. Vyzerajú ako nové. „To sú od môjho muža, čo zomrel pred štyridsiatimi rokmi. Dostal ich od firmy,“ približuje Milada v zelenom svetríku. Pani s dreveným náhrdelníkom sa volá Mária a väčšinu času má na perách potmehúdsky úsmev. Ukradomky pozoruje spoluhráčky a čaká na ich chybu. „Kto prekladá“, „Si na rade“, „Och, tá karta sa mi vôbec nehodí“, ozýva sa miestnosťou. 

Televíziu niekto medzitým vypol. Milada ani Mária si to nevšimli, sú úplne ponorené do hry. Hrajú ju s kľudom, s prísnym pohľadom. Ten je iba naoko, celý čas sú uvoľnené a vysmiate. „Ahoj Julka,“ pozdraví Milada čítajúca Neffa prichádzajúcu pani. Tá niečo zamumle a rozumieť jej iba „keksy”. Ponúka trochu zvlhnuté maslové sladkosti z obchodu. Nezdvihne pritom pohľad zo zeme a rýchlo odchádza. 

„Všetci sa tu poznáme,“ približuje Milada. Tá s Neffom. Nasledujú nevtieravé otázky na nás, na bývanie v Brne či školu. „Mladí by len študovali, nikomu sa nechce pracovať,“ skonštatujú spoločne. Bez odsudzovania, so smiechom a dodatkom, že to úplne chápu. 

Každú našu otázku musíme zopakovať viackrát. „Viete, my už máme každá po deväťdesiatke, už tak nepočujeme.“ Pani sa smejú údivu, čo zavládol po odhalení ich veku. Vyzerajú ledva na osemdesiat a ich pozitívna energia súzní so slnečným počasím za oknom. „Hrávame žolíky každý deň. Mimo toho chodíme na prechádzky alebo spíme,“ približujú svoju dennú rutinu. 

Pomaly prichádza čas večere. Posledná hra, ktorá už bola avizovaná trikrát, sa mení v skutočne poslednú. Pre dnešný deň. „Sme veľmi radi, že ste prišli,“ lúčia sa dámy. „Minulý rok nás chodili navštevovať nejakí študenti, teraz už nechodia. Je pekné, čo robíte," usmievajú sa na koniec. 

Odchádzame z domova oddýchnutí. Vraciame sa späť do hektického dňa, ktorý si často sami robíme uponáhľaným. Aspoň na pár hodín sme sa zastavili a užili si obyčajnú partiu žolíkov.

Klíčová slova: domov pre seniorov, študenti, neziskové organizácie

Fotogalerie

Hodnocení příspěvku

1 | 2 | 3 | 4 | 5 (1 - nejhorší, 5 - nejlepší)

Vkladání nových komentářů skončilo.